„Úžasný pocit, neopísateľný. Obrovská česť, privilégium, čo sa podarí raz za život. Spája sa tu športová udalosť so spoločenskou, dokonca sa dotýka i umenia. Veľmi dobre viem, ako vníma otvárací ceremoniál Amerika, ako dokážu komentátori vyšpičkovať tieto najsledovanejšie momenty,“ povedal pri nástupe pod skokanskými mostíkmi v Lillehammeri 12. februára vlajkonosič absolútne prvej samostatnej slovenskej výpravy na olympijských hrách Peter Šťastný. Hokejovú legendu s dojatím pozdravila Kanaďanka Miriam Bérardová, neskoršia dvojnásobná zlatá v biatlone. Nášmu hokejovému kapitánovi sa rodáčka z Quebeku zdôverila, že počas desiatich rokov, keď Peter obliekal dres miestnych Nordiques, bol jej najsilnejším športovým vzorom.

V dvadsaťtisícovom mestečku v nízkej nadmorskej výške organizátori po 42 rokoch tromfli ZOH v Osle 1952 vľúdnou atmosférou, ktorú ladili ako všeľudovú slávnosť športu.

V roku 1986 schválil Medzinárodný olympijský výbor zmenu Olympijskej charty v bode, podľa ktorého sa zimné i letné hry konali v tom istom roku. Ustúpil zimný cyklus a už dva roky po Albertville 1992 sa o zimné medaily bojovalo v Lillehammeri. Funkcionári MOV si od zavedenia nového striedavého cyklu sľubovali zdynamizovanie ekonomického využitia hier, lebo najmä televízne spoločnosti mali problémy s hľadaním reklamných agentúr, ktoré by im dvakrát v jednom roku zabezpečili uspokojujúci prílev peňazí.

Skúsený funkcionár, vtedajší predseda Slovenského olympijského výboru Vladimír Černušák vyslovil vieru, že „lillehammerský príklad sa stane historickým medzníkom ako návrat k primárnym športovým hodnotám a odklon od úsilia ohurovať vonkajším efektom, i keď sa nedá povedať, že by išlo o lacnú olympiádu. Technické a informačno-komunikačné zabezpečenia bolo na špičkovej úrovni, čo vždy stojí dosť. Ale v Lillehammeri bolo cítiť leitmotív, že nad všetkým má dominovať veľkosť športového výkonu a nie architektonický či iný vonkajší efekt.“ Na tému nadviazal P. Šťastný: „Počas dlhých rokov v NHL som prebrázdil Ameriku krížom-krážom a vždy sme spávali v prvotriednych Hiltonoch, Mariottoch. V Lillehammeri sme spali v skromných dreveničkách a všetko bolo o. k. Som šťastný, že som sa dožil takejto olympiády ešte ako aktívny športovec.“