Pred dvadsiatimi piatimi rokmi vychádzali vo všetkých ústredných médiách zoznamy signatárov tzv. anticharty. Pod vyhlásením boli na prvý pohľad mená všetkých Slovákov, ktorí niečo znamenali vo vtedajšej kultúre a umení. Nebolo medzi nimi meno dramaturga a režiséra MARTINA PORUBJAKA.

Prečo ste nepodpísali antichartu?

„Bridilo sa mi to. Nebol som hrdina, len som sa ulial, dosť zbabelo.“

Ako sa to dalo?

„Keď som ráno prišiel do Osvetového ústavu do práce, videl som, ako kolegovia schádzajú zo schodov do véčka, vraj na nejakú mimoriadnu schôdzu. Pochopil som akú, a zvrtol som sa a šiel na políciu nahlásiť krádež kožucha. Kožuch mi ukradli deň predtým. Kým zamestnanci viacerých inštitúcií podpisovali antichartu, ja som diktoval zápisnicu službukonajúcemu príslušníkovi VB.“

Čo ste pritom riskovali?

„Nič. Mal som perfektné alibi.“

A keby ste nemali výhovorku? Čo by ste robili?

„Ozaj neviem, či by som mal takú guráž, akú v ten istý deň o pár ulíc ďalej vo Výskumnom ústave práce prejavil Martin Bútora, keď zodvihol ruku a zdržal sa hlasovania - tuším ako jediný.“

Kto riskoval?

„Tí, čo mali významnejšie postavenie. Keď bol niekto zamestnaný hoci na Kolibe ako filmový režisér, nepodpísaním takmer naisto riskoval stratu zamestnania. Preto sa na podpisových hárkoch skvejú mená prakticky všetkých.“

Všetkých?

„No, aj tých polozakázaných, dočasne zakázaných, ktorým zamkli filmy do trezorov, ale v nich ešte stále tlela nádej. Vedeli, že ak nepodpíšu, nádej stratia. Režim to tiež vedel, kalkuloval s tým a každého takého signatára anticharty ľudsky ponížil. Aj režim, aj občania boli presvedčení, že ľudí ponížených možno ľahšie ovládať. Takmer všetkým nám vtedy chýbala elementárna ľudská dôstojnosť a hrdosť.“

Čo bolo vlastne na tom také ponižujúce?

„Už ten text! Charte 77 je v anticharte venovaná sotva desatina textu; zvyšok je oslavná a poklesnutá óda na režim.“

Má dnes zmysel o tom rozprávať, po dvadsiatich piatich rokoch?

„Čo ja viem? Pamätníci vedia, o čo ide, a mladých to, zdá sa, nezaujíma.“

Prečo ich to nezaujíma?

„Dnešná mladá generácia nie sú Nemci či Francúzi v šesťdesiatych rokoch, ktorí ťahali otcov na zodpovednosť za fašizmus, holokaust, Alžír či kolaboráciu. Ani mladí Američania, čo vtedy prinútili otcov potupne odtiahnuť z Vietnamu. Dnešní mladí sú ako tí z druhej polovice sedemdesiatych rokov - yuppies už na šesťdesiate roky kašľali. Napokon, prečo by sa naše deti mali rýpať v našich hovnách? Túžia po čomsi voňavejšom.“

Prečo to vôbec nie je témou slovenskej literatúry alebo drámy?

„V slovenskej preto nie, lebo tu nebol takmer nijaký disent.“

A v českej?

„Aj v Čechách politické hry písali pamätníci - Havel, Kohout, Stránský. Nie mladí. Mladá česká dráma je introvertná, cynická, cool, provokujúca seba aj okolie, minulosť jej môže byť ukradnutá, a dobre nám tak. Ale taká istá je mladá dráma všade naokolo. Aj tá najmladšia slovenská.“

A čo Francúz Koltes, Rakúšania Bernhard či Jelinek? Prečo pre nich je politika témou?

„Vlastnú mentalitu blatom obhadzujú či v smrdutej minulosti, ba aj súčasnosti sa rýpu už len takzvaní rakváči, alebo ich mladší, ale väčšinou už tiež mŕtvi pobratimovia: Osborne, Hochhuth, Bernhard, Koltes, Handke, Turrini, Elfriede Jelinek, Schwab, Eörsi, Jovanovič - nie náhodou je medzi nimi mnoho Rakúšanov, tých vlastné pokrytectvo a kolaborantstvo privádza do zúrivosti.“

Ako túto tému spracovala česká kultúra a ako slovenská?

„Reflexia minulosti? To máte ako so samizdatmi. V češtine vychádzali desiatky zborníkov, na Slovensku sme mali dvoch autorov.“

Hry Václava Havla boli aj o tom či človek vôbec má riskovať. Je to dnes ešte aktuálne?

„Neviem. Súdiac podľa divadelného repertoáru, asi nie je. V Čechách a na Morave sa Havel takmer nehrá, na Slovensku vôbec nie. Dnes sa skôr riskuje v tých druhoch športov, na ktoré vás poisťovňa nepoistí. A aj život je ešte stále dosť veľké riziko. Možno je to tak lepšie. Havla kdekto osočuje, že je naivný moralista. Je málo pragmatický, málo cool.“

Bola by slovenská kultúra iná, keby to neboli všetci podpísali?

„Neviem. Priatelia, ktorých si vážim a ktorých mám rád, sa dúfam na mňa teraz neurazia. Myslíte si, že by Lasica a Satinský boli vtipnejší a múdrejší klauni, Martin Huba sugestívnejší herec a Dušan Hanák lepší filmár, keby to nepodpísali? Áno, azda by im bolo ľahšie na duši.“

Ale kultúra všeobecne? Neboli by sme teraz ďalej?

„Boli by sme chudobnejší o skúsenosť poníženia. A to je strašná sila! Tá zmetie nielen režimy, založené na ponížení, ale aj najintímnejšie a najhĺbavejšie vzťahy medzi ľuďmi najbližšími. Kto druhého ponižuje, sám na to doplatí! - to ľudové príslovie som práve vymyslel. Aj vďaka anticharte počet ponížených roku 1989 prerástol únosnú hranicu. A komunisti to pochopili, rýchlo sa vzdali a začali privatizovať.“

Naozaj môže poníženie viesť k niečomu pozitívnemu?

„To môže u každého zohrať inú rolu, ale vo výkriku Mariana Labudu - Tieto tváre ste dvadsať rokov zneužívali! - bolo veľa osobného zúfalstva.“