Na začiatku bol seriál Kdopak by se rocku bál?, ktorý vychádzal na pokračovanie v Gramorevue v rokoch 1987-1989. Ten sa stal podkladom knihy Život v tahu aneb Třicet roků rocku, prvej verzie Bigbítu, knihy, ktorú nakladateľstvo Torst predkladá teraz - hutnej, miestami vtipnej histórie fenoménu bigbít.
Zastavme sa najskôr pri tomto slove. Pomenovalo veľmi zjednodušene, a nie bez irónie jav, ktorý presahoval vtedajšie hranice estetickej tolerancie. Vtedy sa mnohým zdalo, že práve nomen omen „veľkého rachotu“ najlepšie zdiskredituje prázdnotu módy, ktorá, ako dúfali, rýchle pominie. Bol to totiž fenomén protivný a neznesiteľný, na tom sa vtedy zhodli dychovkári svorne s mnohými jazzmanmi. Pripomínam to iba pamätnícky, pretože mnohí tvorcovia bigbítu to hlúpe slovo nikdy neprijali, lenže v Čechách ani na Slovensku sa nenašiel nikto, kto by vymyslel iné.
Bigbít nebola len hudba, bolo to tiež čosi ako nový umelecký a životný štýl: nové účesy, oblečenie, správanie, jazyk a vôbec, iná komunikácia.
Novinka narazila najskôr na bariéry vkusu a hneď po nich na bariéry politické, lebo pochádzala zo zavrhovaného Západu. Od začiatku tu bola súvislosť s politikou, teda so šikanovaním, zákazmi a postihmi.
„Treba sa vyvarovať zavádzania nového druhu hudby.“ Tieto Platónove slová v úvode predznamenávajú, že kniha Bigbít má dvojaký cieľ: umelecký a politický. Autori teda musia jednou ranou odbaviť dve muchy. Jednak sledovať kvalitu a porovnávať domáce súbory a interpretov so zahraničnými predchodcami a vzormi, jednak písať históriu politických nátlakov a perzekúcií. Hudba - a bigbít nebol výnimkou - sa stala politikom, takže autori sa museli zaoberať aj fenoménom zástavok, ktoré tancovali vo vetre.
Áno, hudbou sa odjakživa bojovalo za slobodu. Lou Reed oprávnene hovorí, že rock‘n ‘roll je strašne politický a podvratný, ale je aj skúškou charakterov. Nikde inde totiž asi nie je medzi takzvanými tvorcami a interpretmi toľko kolaborantov s mocou a policajných udavačov. Okrem podrobného portrétu režimistického básnika Honsa tu zvláštnu kapitolu nemajú.
Signatárstvo tzv. anticharty bolo síce dosť výrazným gestom, ale u týchto stálic popu - ktoré z bigbítu, tentoraz bez úvodzoviek, vyšli - nerozhodovali ani tak presviedčacie metódy komunistov, ako lačnosť po peniazoch a tichá spolupráca klanov. A tak ich z televíznych obrazoviek poznáme dodnes.
Keby sa autori „Bigbítu“ venovali dôslednejšie práve tomuto spojenectvu hudby a politiky, priniesli by oveľa trúchlivejší príbeh. Z histórie bigbítu sa teda dozvieme, že zopár, veľmi málo, vynikajúcich platní, akcií a interpretov sa nikdy výraznejšie nepresadilo, ani nepreniklo do zahraničia. „Kdyby to neznělo rouhavě, dalo by se říct, že jim teď někdejší zákazy a kriminalizovaní scházejí. Alespoň zatím. Anebo se sociální revolta odehráva jinde, třeba na třídenních technopárty v lukách?“ pýta sa Ondřej Konrád. Obdobie veľkých kolektívnych eufórií sa teda s „bigbítom“ neskončilo, skôr zaniká potreba hudobných avantgárd. Pokračuje takmer bez vývoja, a tak zákonite smeruje k zvelebovaniu „fungování dobře namazaného stroje produkujícího průměrnou zábavu.“
Autor: JIŘÍ OLIČ(Autor je básnik a publicista)
