Umenie a päťdesiate roky, umenie a totalita - to je stále aktuálna téma, lebo ešte veľa otázok zostáva nezodpovedaných, ako sa môžeme presvedčiť v zborníku štúdií Poetika a politika (Ústav slovenskej literatúry SAV, Slovak Academic Press, Bratislava 2004). Mimoriadne podnetnú knihu zostavila Jelena Paštéková a štúdie štrnástich odborníkov sú v mnohom objavné najmä preto, že dopĺňajú celkový obraz vtedajšieho kultúrneho frontu (ako sa s obľubou hovorievalo) o rozličné súvislosti a detaily. Publikácia tak nadväzuje na práce Štefana Druga i na obdobnú knihu Juraja Marušiaka.
Z úvodnej state historik Jan Pešek načrtol širší obraz daného obdobia, pričom priamo pomenúva straníckych aktérov, ktorí presadzovali tvrdú líniu v ideologickej oblasti, teda aj v umení. Z ďalších príspevkov sa dozvieme, ako sa konkrétne toto ovládnutie umenia uskutočňovalo, predovšetkým v prvých fázach. Jelena Paštéková ide však ešte ďalej, až k pôvodnej aristotelovskej teórii napodobňovania (na ktorú sa marxisti odvolávali a deformovali ju vo svoj prospech), aby potom cez príklady zo slovenskej literatúry a slovenského filmu ukázala jalovosť socialistického realizmu.
Štúdie Vladimíra Petríka a Štefana Druga na konkrétnych príkladoch ukazujú poddajnosť, podkupnosť, ochotu i neochotu jednotlivých spisovateľov podrobiť sa (z tých druhých najmä Smrek a príslušníci tzv. katolíckej moderny). K tejto téme patrí aj štúdia Márie Kusej, ktorá si všíma prijímanie i vnucovanie sovietskej detskej literatúry do vydavateľských plánov.
Inak sa prejavoval ideologický nátlak (i dozor) v divadle, o čom píšu Soňa Šimková, Ján Jaborník, Jana Bžochová-Wild, Nadežda Lindovská a Zuzana Bakošová-Hlavenková. V repertoárovej oblasti sa vtedy paradoxne mohli inscenovať v dosť veľkom počte americké hry, samozrejme, najmä tzv. pokrokových autorov, čo nebol až taký problém, lebo v dielach Millera, Hellmannovej, O'Neilla sa našlo dosť vhodného kriticizmu.
Inej, režijnej stránke v divadle, výmene generácií a následne i miere odvahy pri obchádzaní reglementácie, venoval veľa miesta Jaborník, Bžochová-Wild ilustrovala Budského réžiami piatich Shakespearových hier, že práve Budský uplatňoval vynachádzavo kreatívne, metaforické divadlo. Nový, objavný pohľad vniesla na viac-menej zabúdanú režijnú tvorbu Magdy Husákovej-Lokvencovej Lindovská a Bakošová-Hlavenková si zasa vzala na mušku "skomoleniny a skameneliny" vo vtedajších inscenáciách, réžiách a hereckých výkonoch.
Problematiku hraného filmu rozobral v niekoľkostránkovej stati Martin Ciel, vývinový vzostup režiséra Štefana Uhra podrobne sleduje Václav Macek, kým k začiatkom televízno-dramatickej tvorby sa vrátil Vladimír Mlčoušek.
Hudobný život sa podujal skúmať Juraj Lexmann, iste, oblasť je to priširoká a autor sa zameral hlavne na inštitúcie, takže na komplexný obraz si ešte musíme počkať. A takisto na výtvarné umenie, ktoré sa sem nedostalo vôbec. No napriek tomu si kniha zaslúži uznanie, lebo je aj čitateľná, aj pracovne využiteľná.
