hto ľudí, čo majú za sebou deň práce už prešla ranná zlosť a zúrivosť, a prvá hviezda na východe, niekedy býva aj na západe, v nich uvoľní metafyzické nálady…"
"Nie každá kniha sa dočká opätovného vydania a nie každá za to stojí. Nevieme, čo to je, čo napoly zabudnuté knihy vracia späť do hry a iné z nej neomylne vynecháva," píše spisovateľ Ján Litvák v doslove ku debutu Rudolfa Slobodu Narcis. Čítanie textov slovenského spisovateľa Rudolfa Slobodu však vždy prináša radostné očakávania, či už ide o jeho romány, poviedky, alebo hoci aj scenáre. Inak to asi nebude ani s čítaním Slobodovho kontroverzného (pravdaže, v čase vzniku) románu Rozum.
Práve Rozum totiž prináša plastický obraz Slobodovho uvažovania v čase, keď mal za sebou viacero kníh s praznivým ohlasom literárnej kritiky, ale aj čitateĺskej verejnosti. Rozum je román, zážitky a postrehy zrelého muža, fiktívne detaily sa prelínajú s realitou a každá postava je vlastne sám autor, lebo ako v ktoromsi z početných rozhovorov povedal: "Spisovateľ nemôže písať o nikom inom len o sebe. Pravda, iba jeho majstrovstvo rozhodne o tom, do akej miery čitateľ tento fígeĺ pochopí, uzná, zmieri sa s ním."
Rudolf Sloboda bol spisovateĺ, ktorého nik z milovníkov slovenskej literatúry nemôže obísť, nezapamätať si. Pre časť slovenskej literárnej kritiky a mnohých spisovateĺov mladšej generácie sa stal dokonca najväčším slovenským spisovateľom, ktorý v podstatnej miere ovplyvnil prozaikov mladšej generačnej platformy. Iný spisovateľ, Peter Pišťanek (mimochodom Sloboda a Pišťanek boli nielen rodáci, ale Sloboda bol aj veľkým Pišťankovým obdivovateľom a naopak), Slobodu nazýva Milesom Davisom slovenskej literatúry.
Slobodov štýl písania je neopakovateĺný, čitateľ takmer vždy po prečítaní jeho knižky nadobudol dojem, že sa s ním dôverne pozná, no naopak, každá jeho nová kniha bola vždy novým prekvapením, očarila a nadlho, prinajmenej do vyjdenia tej ďalšej, zaujala. Situácie či polohy v akých sa ocitajú jeho hrdinovia - či už Uršula, tetka Cilka, Jano Hodža či Jano Hrsc alebo všetci tí devínsko-novoveskí strýcovia a tety veľmi dobre poznáme, neraz sa dokonca v jeho príbehoch spoznáme aj sami.
Kto poznal Rudolfa Slobodu osobne , pripomenie si jeho rozprávanie niekde v klube spisovateľov či v kaviarni. Rudo rozpráva, filozofuje, zabáva spoločnosť, je čoraz rozrozprávanejšie, nie utáraný, zdá sa, že sa nezastaví, že na seba úplne zabudol. Celé jeho rozprávanie, najmä románové, je však obmývané pokojnými spodnými vodami. Je to spodný prúd, ktorý je u Rudolfa Slobodu vždy prítomný. Je vážny, a ak klame, vždy je na tom kus pravdy.
Knižka Rozum (1982) akoby mala viacero spodných prúdov, ba akoby bola celá iba o nich. Sloboda ju začal písať niekedy v roku 1979 po smrti svojho otca a hoci literárna kritika dešifrovala samotného Slobodu ako jej hlavného hrdinu, neúspešného scenáristu, Sloboda sa bráni. Pointa knižky, jej finále je založené na úplnej zabitosti hrdinu, na úplnom oddelení sa od priateľov, kolegov, rodiny.
Rudolf Sloboda sa narodil 16. apríla 1938 v Devínskej Novej Vsi. Študoval na filozofickej fakulte UK v Bratislave, štúdium však nedokončil, lebo odišiel pracovať ako baník do Ostravy, neskôr pracoval aj ako stavebný robotník v Bratislave. Po základnej vojenskej službe sa opäť vrátil do Ostravy a pracoval vo Vítkovických železiarňach. Neskôr pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Smena, spisovateľ v slobodnom povolaní, stal sa dramaturgom Slovenskej filmovej tvorby, kde pôsobil do roku 1984, potom ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ. Zomrel tragicky 6. októbra 1995 v Devínskej Novej Vsi.
Rudolf Sloboda debutoval časopisecky poviedkou Do tohto domu sa vchádza širokou bránou.
O svojom písaní povedal: "Vždy som chcel čitateľa potešiť. Nech sa poteší z vety, z textu, usmeje sa, ide spokojnejšie spať, aby nabral nové sily do práce. Každá kniha je len epizóda v čitateľovom živote, je to kytica, ktorá raz uvädne a treba ju vymeniť za inú. Čitateľ si okrem mojej knihy prečíta aj iné a možno mu moja kniha pomôže tým, že bude lepšie chápať aj tie druhé knihy - kytice."
