Stačil prísľub pridelenia pôdy a Valdemar da Silva zbalil ženu a osem detí a opustil bezútešný slum Sao Paula, ktorý bol päť rokov ich domovom. "V kostole k nám prišlo dievča a povedalo, že to je pre ľudí ako sme my dobré," rozpráva 46-ročný stavebný robotník, ktorý sa do veľkomesta prisťahoval z chudobného severovýchodu Brazílie. "Trávil som viac času na nezamestnaneckej podpore ako v práci, takže mi to pripadalo rozumné." Da Silvov rodinný klan si teraz kráti dni spolu s 1500 ďalšími mestskými stroskotancami v prašnom tábore Nova Canduos 200 kilometrov od domova - na zastávke na ceste späť k vidieckemu životu. Jeho pubertálna dcéra sa nudí, dážď premáča vnútrajšok ich stanu z umelého dechtu a potravín majú tak-tak. Už dva mesiace stanujú vedľa rušnej diaľnice a predtým sa sťahovali štyrikrát za šesť mesiacov. Neraz je takýto život oveľa tvrdší ako ten v slumoch. No da Silva, ešte vždy presvedčený, že jeho rozhodnutie prinesie rodine zlepšenie, tvrdí, že to všetko stojí za to. Len "nech Boh dá", aby dostali svoju zem. Pre týchto nových prisťahovalcov nepredstavuje pozemok iba miesto, kde môžu zasiať obilie a fazuľu a zarobiť trochu peňazí. Je to príležitosť viesť bezpečný a zdravý život, aký bol pre nich v 16-miliónovom meste nedostupný. "Mnohí sa vydajú hľadať domov, kde môžu zjednotiť svoju rodinu pod jednu strechu, čím ubudne násilia a drogovej závislosti," vysvetľuje Jose Graziano Silva, profesor na Campinaskej univerzite v bohatej časti Sao Paula. "Ide o to, že týmto ľuďom sa prinavráti dôstojnosť." Muži a ženy v tábore tvrdia, že kedysi, keď sa prisťahovali do Sao Paula, ktoré bolo v 60. a 70. rokoch brazílskym eldorádom, mali stále zamestnania ako šoféri, oceliari, zamestnanci bezpečnostných agentúr alebo zdravotné sestry. No priemyselný potenciál tohto veľkomesta sa začiatkom deväťdesiatych rokov vyčerpal a počet nezamestnaných sa vyšplhal na rekordných 20 %. Zločinnosť a obchod s drogami obľahli slumy na úbočiach a vyslúžili Sao Paulu pochybnú česť - po Bogote druhú najvyššiu mieru vrážd v Južnej Amerike. Vedľajším produktom je "ľudský odpad", hodnotí situáciu táborový koordinátor Joao Paul Rodrigues z militantného združenia Hnutie bezzemkov-robotníkov (MST), ktoré začiatkom tohto roku naverbovalo a zhromaždilo mestských obyvateľov. Tým nabral 17-ročný boj za pozemkovú reformu nový kurz. Boj spočíval hlavne v huckaní hladných roľníkov, aby zaberali veľké, neúrodné plochy pôdy. "Spoločnosť sa nášmu hnutiu poďakuje za to, že robí špinavú prácu - vyťahuje chudobných, nezamestnaných a ľudský odpad spod mostov, z periférií a slumov a odváža ich na vidiek," rozpráva 19-ročný Rodrigues, sám žiarivý produkt zdravého vidieckeho života. Svoju armádu mestských nezamestnaných vyviedol na farmy, aby donútil štátne orgány darovať im zem. Dosiaľ sa žiadna z rodín neusadila, no vláda federálneho štátu Sao Paulo sľúbila, že v najbližších mesiacoch im odovzdá nevyužívanú štátnu pôdu. Tento boj vraj vyhrali, ale ešte je stále za čo sa biť. "Neďaleko Sao Paula je niekoľko rančov s rozlohou 10 000 hektárov, latifundií, ktoré by mohli byť v rukách ľudí, čo potrebujú prácu," hovorí Rodrigues. "Jeden z najlacnejších spôsobov na vytvorenie pracovných miest je pozemková reforma." Rodrigues očakáva, že Hnutie bezzemkov-robotníkov prenesie túto priekopnícku stratégiu, ktorá sa najprv osvedčila v Sao Paule, čo nevidieť aj do iných federálnych štátov. Ak sa však táto myšlienka aj uchytí, veľké lány nevyužívanej zeme dnes nemôžu pohltiť nečinné masy Brazílčanov. "Počet miest, ktoré môžu vzniknúť v poľnohospodárstve, je obmedzený," tvrdí profesor Graziano Silva. "A na vidieku vo všeobecnosti zle prijímajú, keď žena pracuje." Graziano Silva vidí budúcnosť agrárnej reformy v Brazílii skôr vo vytváraní komunít podľa vzoru moderných kibucov v Izraeli: niektorí budú obrábať pôdu, ale ešte viac ich bude pracovať v priľahlých malých mestečkách. Ženy a mladé dievčatá z tábora Nova Canduos sa pravdepodobne zamestnajú v službách prekvitajúcich miest vo vnútrozemí Brazílie, ktoré v úlohe perspektívnych magnetov rastu nahradili megapolisy Sao Paulo a Rio de Janeiro. Večer alebo na víkendy sa budú vracať na svoje rodinné hospodárstva. To možno uľahčí sťahovanie a zmenu pre da Silvovu 13-ročnú dcéru Edilene, ktorá pôsobí v Nova Canduos v remienkových sandáloch, tesných džínsach a s krikľavým rúžom na perách aboslútne nemiestne. Spolu s ďalšími mladými prisťahovalcami, zvyknutými na vzrušenie a rýchle tempo veľkomestského života, predstavuje pre Nova Canduos veľkú hrozbu. Pre nich je cesta späť do Sao Paula alebo jedného z neďalekých veľkomiest vítanou úľavou oproti špinavému táborovému životu. Dezercia je tu bežná. Rodrigues, vedomý si komplikácií, akým čelia odvážne rodiny prisťahovalcov, ktoré chcú prinútiť adolescentov prijať vidiecky životný štýl, usporadúva tanečné zábavy a divadelné predstavenia, aby ich odpútal od lákavých spomienok na mestské radovánky. Aj medzi nimi sa však nájdu takí, čo sú šťastní, že nechali za sebou pustú mestskú scenériu. Po prvý raz za dlhé obdobie, azda po prvý raz v živote, dýchajú čerstvý vidiecky vzduch, vyhrievajú sa na slnku a vychutnávajú prosté životné radosti. "Spočiatku som bol trochu traumatizovaný - žiadna televízia, žiadne ponocovanie, žiadne vyspávanie do obeda," priznáva Jose Edson, svalnatý 32-ročný bývalý oceliar. "Teraz sa mi viac páči tu ako v meste. Prinajmenšom sa tu nestretávam s násilím." (REUTERS)