Pred desiatimi rokmi kráčal pražským Chrámom svätého Víta v trochu krátkych nohaviciach drobný muž. Pár hodín predtým ho federálny parlament plný komunistov jednomyseľne zvolil za československého prezidenta. Ten muž sa volá Václav Havel, takmer tri roky bol v rámci ČSFR aj prezidentom Slovákov a dnes je hlavou Českej republiky. Obyvateľom vtedajšieho Československa ho komunistická propaganda predstavovala až do novembrových udalostí ako abstraktné zlo, ktoré ale väčšina ľudí nikdy nevidela. Pre režim zosobňoval nepriateľa socialistického ľudu - disident z bohatej kapitalistickej rodiny, ktorý sa rôznymi pamfletmi (Charta 77, Niekoľko viet) a čudnými absurdnými drámami snažil podkopať autoritu ľudovodemokratického štátu. Havel je v súčasnosti najznámejšou osobnosťou v Čechách a komunistickej legende o ňom už veria iba tí, čo nechcú počuť ani vidieť. Nosí dobre padnúce obleky, neposedné vlasy uhladil presný strih dobrého holiča a v parlamente ho naposledy zvolili demokraticky zvolení len tesnou väčšinou.
Jeho príchod na Hrad vnímala verejnosť v prvých týždňoch ako rozprávkový úlet - o prezidentových asistentoch preháňajúcich sa na kolobežkách po dlhých hradných chodbách sa rozprávali legendy. V roku 1990 prišli však aj rozhodnutia, ktoré vyvolali veľkú verejnú diskusiu. Predovšetkým o plošnej amnestii pre väzňov a časť českej verejnosti pobúril aj list nemeckému prezidentovi Richardovi von Weizsäckerovi, v ktorom nazval odsun sudetských Nemcov vyhnaním. Podpis česko-nemeckej deklarácie napokon ukázal, že Havel vtedy predbehol čas. Výskumy verejnej mienky dlhodobo ukazujú, že Havel zostáva najdôveryhodnejším politikom, krivka dôvery má ale trvalo zostupnú tendenciu. Bezpochyby veľkou porážkou pre Havla bol rok 1992 a rozpad ČSFR. Prezident sa prizeral, ako sa štát rozdelil bez toho, aby sa o tom vyjadrili občania. Aj preto v lete 1992 na svoju funkciu abdikoval. Napriek tomu ho zahraničie vnímalo ako najvýznamnejšieho politika v Čechách. Stal sa zárukou, ktorá zohrala svoju rolu pri integrácii ČR do NATO a pri pozvaní na rozhovory o vstupe do EÚ.
Minulý rok sa po váhaní rozhodol kandidovať za hlavu štátu naposledy. Neistotu pri rozhodovaní ovplyvnili jeho zdravotné problémy aj vnútropolitická situácia počas prvých piatich rokov od prvého zvolenia v českom parlamente. V decembri 1996 absolvoval náročnú operáciu rakovinového nádoru na pľúcach, v apríli 1988 mu na dovolenke zachránili život rakúski lekári po perforácii hrubého čreva. Medzičasom ho zasiahla smrť manželky Olgy, verejnosť šokoval svadbou s populárnou herečkou Dášou Veškrnovou. Dnes už však Havel predovšetkým nie je tým Havlom, ktorým bol na začiatku 90. rokov. Situácia v Čechách je od roku 1996 poznamenaná permanentnou politickou krízou, do ktorej ako prezident často vstupoval. Už nie je nedotknuteľnou modlou - ani pre médiá, ktoré ho dlhé roky chránili, ani pre politikov. ČSSD a ODS chcú dokonca oklieštiť jeho prezidentské právomoci. Britský denník The Daily Telegraph o Havlovi včera dokonca písal ako o "väzňovi Pražského hradu." Ilustruje to na jeho neúspešnom pokuse o to, aby prezidentská kolóna jazdila pomalšie a bez výstražných majákov, pretože vodiči naňho vyplazovali jazyky. Vláda však s odvolaním na bezpečnostné predpisy tento príkaz zrušila a nariadila polícii, aby jeho inštrukcie ignorovala.
Prezidentský mandát Havlovi vyprší až v roku 2002, a tak je na definitívne bilancovanie ešte skoro. Už dnes je jasné, že v poslednej dekáde tohto tisícročia toho stihol dosť na to, aby sa spolu s T. G. Masarykom postavil medzi najvýznamnejšie osobnosti českých dejín 20. storočia.
MAREK CHORVATOVIČ
