ila, že som na Mierovom námestí a že za tisíckami žiaroviek sa matne črtajú kontúry jedného z najvýznamnejších barokových palácov Bratislavy. Keby som si to nebola uvedomila, dobre poznajúc Bratislavu, bola by som náchylná si myslieť, že som sa akýmsi zázrakom preniesla do viedenského Prátra alebo amerického Las Vegas, a že predo mnou je slávnostne ožiarené cirkusové šapito alebo herňa s ruletou, či veľkoplošná reklama na Coca-Colu, ktorú na našich televíznych obrazovkách skoro denne privážajú farebnými žiarovkami osvetlené kamióny. Hora banálnej parády a nevkusu ma doslova ohromila, a to najmä v súvislosti s tou skutočnosťou, že je spojená s vynikajúcim architektonickým dielom slávneho staviteľa Mayerhofera a stavebníka kniežaťa Grassalkovicha, blízkeho poradcu cisárovnej Márie Terézie a predsedu uhorskej komory. Honor prezidentského sídla je rovnocenným partnerom bývalého využitia paláca. To by si však mal predovšetkým uvedomiť jeho súčasný obyvateľ - prvý muž nášho štátu - prezident Slovenskej republiky, resp. jeho poradcovia. Všetci spolu by nemali dopustiť akúkoľvek dehonestáciu Prezidentského paláca. Jeho súčasné osvetlenie na úrovni lacných lunaparkov je takouto dehonestáciou. A to nielen dehonestáciou sídla prezidenta, ale aj významnej neskorobarokovej kultúrnej pamiatky - kultúrneho dedičstva nášho národa. Je to však tiež, žiaľ, tá istá úroveň, akou je jeden zo siedmich trpaslíkov so srnčekom Bambim odliaty z umelého kameňa a umiestnený v lapidáriu košického podzemia spolu s originálnymi gotickými kamennými plastikami z pôvodnej výzdoby košického dómu.

EDITA KUŠNIEROVÁ,

Rožňava