jú, že odpovede na otázku osudu zmiznutých žien treba hľadať v neďalekom prístave. Vancouver je najrušnejším prístavom Kanady a posádky nákladných lodí sú pre prostitútky z Eastside, z ktorých väčšina je závislá od drog a predáva svoje telo za dávku heroínu alebo kokaínu, zdrojom obživy. "Námorníci privážajú tony kokaínu - v Ázii a Južnej Amerike je neuveriteľne lacný, vyskytuje sa v hojnom množstve. Je to forma meny na týchto lodiach," hovorí Lincoln Clarkes, fotograf, ktorý zdokumentoval život miestnych prostitútok. Podľa jeho teórie vyhasli životy žien v studených vodách Pacifiku. "Títo námorníci môžu pochádzať z krajín, kde má život malú cenu a tu majú do činenia s nakromankami, prostitútkami. Nadrogujú ju, buď sa predávkuje, alebo ju predávkujú oni a nasleduje polnočný pohreb na mori," vysvetľuje Clarkes. Vancouverská štvrť Eastside iba pár ulíc od stredu mesta patrí k najchudobnejším slumom Kanady, je tu jeden z najvyšších výskytov ľudí infikovaných HIV v Severnej Amerike a minulý rok tu každý deň umrel jeden človek na predávkovanie. Bary a obchody sú schátrané, v zime je dážď stálym spoločníkom vydedencov žijúcich na uliciach a chodníkoch, poznačených krvou, močom, zvratkami, vylámanými zubami, použitými striekačkami, prezervatívmi a cigaretovými ohorkami. V žargóne ulice je toto prostredie známe ako "trasa chudákov" a väčšina prostitútok tu sotva prežíva zo dňa na deň. Za posledných 20 rokov odtiaľto zmizlo najmenej 29 neviestok, z toho 23 od roku 1995. Poväčšine nikomu nechýbali až do tohto leta, keď rodina jednej z nich rozpútala verejnú kampaň za policajný zásah. Vancouverská polícia teda vypísala odmenu 100 000 kanadských dolárov za informácie a zvýšila počet vyšetrovateľov prípadu na deväť. Policajti však pripúšťajú, že napriek vytrvalému pátraniu aj po najmenšej stope sú ich pokroky chabé. "Nemali sme sa čoho chytiť. Ani nevieme, odkiaľ pochádzali," vysvetľuje hovorkyňa polície Anne Drennanová. "Občas sa nám doniesli správy o prostitútkach, ktoré posádka vzala na loď, zneužívali ich a znásilňovali rad-radom. Hovorili sme s týmito ženami, oslovili sme taxikárov, ktorí mohli viezť obete na lode. Na nič sme však nenarazili." Elaine Allanová, terénna vyslankyňa a riaditeľka spoločnosti WISH (Womens Information Safe House, čiže čosi ako Bezpečný dom ženských informácií), hovorí, že prostitútky jej rozprávali príbehy o tom, ako ich väznili na nákladných lodiach. "Jedno dievča sa minulý rok ocitlo na nákladnej lodi. Posádka ju nalákala na veľmi silný heroín a potom ju nechcela pustiť. Priateľka, ktorá dávala bacha, šla a narobila bengál, takže námorníci jej kamošku nakoniec pustili." Podľa Allanovej sú lode pre profesionálky lukratívne, lebo môžu naraz vybaviť niekoľko zákazníkov a lákadlom sú pre ne aj drogy. S teóriou nákladných lodí však nesúhlasí každý. Poradca prostitútok Leonard Clear-Cunningham dáva prednosť teórii o prinajmenšom jednom miestnom masovom vrahovi a nazdáva sa, že zmiznutia sa ešte neskončili. "Poznáme celú škálu masových vrahov a páchateľov násilia na ženách, takže ma neprekvapuje, že počet mŕtvol sa zvyšuje. Čo majú masoví útočníci vo zvyku? Stupňujú násilnosti. Nestáva sa, že by sa jedného dňa zobudili a povedali si - končím," povedal. Allanová súhlasila, že miestni sexuálni dravci sú asi zodpovední za niekoľko zmiznutí, ale dodala, že neočakáva v blízkej budúcnosti nové odpovede ani zatknutia. Podľa nej sú príčinou samotné ženy. "Prišlo mi sem dievča s natrhnutou tvárou. Dalo si do rany kokaín, samo si ju zašilo, umylo sa a prišlo sem. Ani mu nenapadlo zájsť do nemocnice, nehovoriac už o polícii," rozpráva Allanová. Na uliciach sa prostitútky boja rozprávať s neznámymi o zmiznutých kolegyniach, hoci niektoré súkromne priznávajú, že vysvietené doky sú všeobecne považované za rovnako nebezpečné, ak nie nebezpečnejšie, ako najtmavšie kúty.
(REUTERS)
