i sedemdesiatych rokov pripravovať v rodnom meste basketbalové žiačky. V tíme basketbalistiek SCP Ružomberok robil manažéra i asistenta trénerky Natálie Hejkovej. Bol pri všetkých desiatich tituloch liptovského družstva (troch federálnych a siedmich slovenských), dvoch tretích miestach v najprestížnejšej európskej klubovej súťaži - v roku 1996 ešte pod názvom Európsky pohár ženských basketbalových klubov v Sofii, o rok neskôr už v novej Európskej lige (EL) a 8. apríla pri historickom euroligovom víťazstve Ružomberčaniek v Brne.
Považujete rok 1999 za najvýznamnejší, najúspešnejší vo svojom živote?
"Je úplne výnimočný v mojej kariére športového funkcionára, dovolím si povedať, aj duchom športovca. Kým sme sa prepracovali k brnianskemu víťazstvu, trvalo to neuveriteľne dlho, cesta k triumfu si vyžadovala veľmi veľa práce. Nemám teraz na mysli všeobecné frázy o ‘každodennej drine‘, ale úlohu správne si postaviť životnú filozofiu. Činnosť, ktorej sa venujem, prináša veľké podlžnosti rodinám, blízkym. Na nič nie je čas, ani napríklad na riadne uzdravenie sa a normálny životný rytmus. Končí sa letopočet, končí sa v pracovnom ohľade môj najúspešnejší rok.
Bol aj najšťastnejší?
"Pred necelým polrokom mi zomrel mladší brat. Nečakane, veľmi nám fandil. Som šťastný, že mohol byť pri našom brnianskom úspechu. Táto trauma neznamená len moju osobnú stratu. Znamená pre mňa premnohé podnety na zamyslenie sa o hodnote vecí."
Ako trávite Vianoce? Zabúdate vtedy na basketbal, prácu, viete sa odreagovať?
"Myslím si, že to nejde. Ak to niekto dokáže, tak ho obdivujem, a zo srdca mu želám, aby ho to neopustilo. Ja osobne to neviem. Telom i dušom žijem tým, čím každý deň. Prirodzene, sú kratučké chvíle, vrátane rozdávania si darčekov, keď sa koľko-toľko podarí pozabudnúť na šport, ale potom si sadnem, povedzme, ku káve, a už sme zase tam. Zíde sa rodina, a tá je zvedavá, ťahajú zo mňa informácie, ktoré si nemôžu prečítať v novinách, ktoré sú dôvernejšieho charakteru, a myslia si, keď som rodinný príslušník, dobrý kamarát, im to povedať musím. A už som prakticky znovu vo svojej pracovni."
Kedy ste začali rozmýšľať, mať víziu, že vyhráte Euroligu?
"Nikdy. Osobne ma poznáte, že keď hráme trebárs ľahší ligová zápas, bojujem a tvárim sa, akoby sme hrali vo finále Euroligy. V Brne som bol pokojnejší. Tým nechcem povedať, že si dávame malé ciele, skôr naopak, som maximalista. Nejestvuje stretnutie, o ktorom by som povedal - nevadí, keď prehráme. Riadim sa však stratégiou - krok za krom. Teraz musíme postúpiť do play off Euroligy, z play off do Final Four. A keď sme už vo Final Four, treba vyhrať dva zápasy. Človek v mojej pozícii musí byť minimálne schizofrenický. Jedna vec je oduševnenie, povedal by som hlas srdca, druhá vec je tvrdá, chladná, až matematicky presná kalkulácia. Pri prvom Final Four 1993 v Llírii sme nemohli ani náznakom reálne kalkulovať s vysokým cieľom, už postup bol skvelý. Ale v roku 1997 v gréckej Larisse mohla ,motyka vystreliť‘, a teraz to bolo ešte bližšie. Víťazstvo sa stalo skutočnosťou, ale aj sa stať nemuselo."
V roku 2000 bude Final Four v Ružomberku. U ľudí vládne veľké očakávanie, vy zaiste cítite záväzok. Čo vás čaká?
"Isteže, chceme dosiahnuť maximum. Dnešný svet je aj o tom, že nás rôzni ľudia z okolia nútia, aby sme titul obhájili, a podmieňujú to rôznymi vecami. Nerozmýšľame správne. Myslím si, že v prvom rade by malo ísť o šport. Urobme všetko pre to, aby sme sa prezentovali ako dobrí organizátori. A keď pôjde o šport a zvládneme česť uporiadateľa, môžeme sa dočkať aj vytúženého výsledku. Ale nikto to nesmie postaviť tak, že ak nebudete takí, tak potom sa to a to stane. Lopta je guľatá, každý chce vyhrať. Azda fráza, ale platí. Iste sa nedá získať prvenstvo akýmsi generálnym plánom na spôsob päťročnice. Veď je to nezmysel."
PETER FUKATSCH
