Viac ako polovica pacientov v Domove milosrdenstva a sesterskej starostlivosti v obci Rachmanovo ročne zomiera pre nedostatok potravín a liekov. Starí, chorí a nemajetní ľudia sú odsúdení na smrť pre ľahostajnosť úradníkov a úplne nefungujúci systém sociálnej starostlivosti v Rusku. Domov v Rachmanove je jediným podobným zariadením v Moskovskej oblasti a sú v ňom ľudia vo veku od 60 do 96 rokov, ktorí nemajú príbuzných alebo o ktorých sa ich deti nechcú starať. Nejde o domov dôchodcov v pravom zmysle slova. Chudobní starí ľudia by sa v tomto zariadení mali predovšetkým dlhodobo liečiť. Domov však už tri roky nedostal žiadne lieky a jediné, čo personál môže pacientom ponúknuť, je súcit. Nechávajú ich tu žiť niekoľko rokov, väčšinou až do smrti.
Domov má kapacitu 51 pacientov, ale spravidla ich býva asi o dve až tri desiatky viac. Zo štátneho rozpočtu by mal dostávať na vykonávanie činnosti asi 1000 rubľov mesačne (37 dolárov). V skutočnosti však dostáva len polovicu tejto sumy a niekedy vôbec nič. Starí a chorí ľudia sú tak odkázaní výhradne na milosrdné dary. "Situácia je celkom katastrofálna. Je to výsmech. Sme štátny ústav a štát by mal dávať na každého pacienta aspoň 7,22 rubľa (asi 9 korún) denne. Ani tieto peniaze však nedostávame," hovorí primár nemocnice Vladimír Levandovskij. Ironicky poznamenáva, že každý ruský občan má podľa ústavy nárok na zdravotnú starostlivosť zadarmo. Tieto normy však štátny systém už niekoľko rokov ignoruje. Vedenie okresu nechce nielen poskytovať rachmanovským chovancom starostlivosť zadarmo, ale rozhodlo sa dokonca odobrať im dôchodky. Ich skromné prostriedky sú na základe rozhodnutia miestneho starostu poukazované do okresného rozpočtu. Domov však z týchto peňazí nič nemá.Ľudia, ktorí sú v domove, väčšinou ťažko pracovali vyše štyridsať rokov a mali by poberať mesačný dôchodok 380 rubľov (asi 14 dolárov). Okresné vedenie im však celú túto sumu skonfiškuje a len celkom osamelým necháva tridsať percent. Jevdokija (87) vraj pracovala celý život na železnici ako robotníčka na stavbe tratí. "Zima mi bola a ťažko som drela. Teraz nemám nič, ale je mi tu teplo," hovorí chudučká starenka. Žiadne peniaze nedostáva, ale ani ich nepotrebuje. Je rada, že má aspoň svoj kútik a čistú posteľ. Nehľadiac na biednu existenciu, sú ľudia v domove umytí, posteľná bielizeň na ich lôžkach je čistá a najesť tiež dostávajú, i keď veľmi skromne. "Niekedy je to len čaj a chlieb, ale o hlade ich nenechávame," hovorí vedúca lekárka Zinajda Djagirevová. Priznáva, že pacienti sú podvyživení, ale na lepšiu stravu domov nemá. Levandovskij sa však nevzdáva. "Som veriaci a nemôžem tých ľudí opustiť," hovorí. Vlastným starým autom obchádza trh a poľnohospodárske družstvá a hľadá sponzorov, ktorí by aspoň trochu uľahčili život bezmocným ľuďom. "Veď ich musíme umývať, prezliekať, dávať im nejaké oblečenie. To všetko stojí peniaze a štát nám nič nedá," vysvetľuje. Už niekoľko rokov bojuje s okresnou administratívou, ktorá vraj chce domov i ďalšie dedinské nemocnice uzavrieť, lebo nemá prostriedky na ich financovanie. "Právo na život u nás má každý," hovorí Levandovskij. Sťažuje sa, že jeho snahy udržať pri živote desiatky starých ľudí narážajú na nepochopenie až odpor miestnych úradníkov. "Posielajú sem kontroly a obviňujú ma, že robím hanbu okresu, keď jazdím po oblasti a drankám lieky, potraviny a pomoc." Okresnému vedeniu sa vraj nepáči, že o problémoch domova otvorene hovorí v médiách. Podľa primára sú okresní úradníci k osudom starých ľudí celkom ľahostajní. "Zatvárajú nemocnice a znižujú dotácie na stravovanie. Vojnoví invalidi a ľudia, ktorí mali nárok na nemocenské príspevky, v posledných rokoch nič nedostávajú a umierajú len preto, že nemajú na lieky. Dôchodky im na to nestačia," hovorí primár, ktorý sa ujal vedenia domova pred siedmimi rokmi. Len v domove, ktorý riadi, zomiera za rok asi 35 osôb. Práca so starými ľuďmi je veľmi ťažká, no personál pracuje prakticky zadarmo. Ošetrovateľky zarábajú 170 rubľov mesačne, sestry okolo 470 a lekári asi 500. Snažia sa pritom udržať domov čistý. "V niektorých nemocniciach si treba nasadzovať plynovú masku. U nás nie je skoro žiadny zápach," chváli sa Levandovskij. Ale sťažuje sa, že ženy musia akúkoľvek bielizeň prať prakticky ručne. Osemdesiat percent pacientov je pritom odkázaných na pobyt na lôžku. Niektorí už trpia inkontinenciou a posteľná bielizeň sa musí meniť i niekoľkokrát denne. "Tí, čo tu pracujú sú veľmi pracovití a silní. Ale najmä milosrdní," hovorí primár o svojich podriadených. O personál vraj núdzu nemá a dokonca si môže vyberať. Prednosť dáva veriacim. Majú väčšie pochopenie pre starých ľudí, hovorí. Primár je na svoj ústav pyšný a tvrdí, že pravé domovy dôchodcov v Rusku sú "malým väzením". Ich obyvatelia sa totiž musia v prospech štátu vzdať svojich bytov a zoberú im doklady. Fakticky sa tak stávajú bezdomovcami, zatiaľ čo z domova milosrdenstva môžu kedykoľvek odísť a sú celkom slobodní. Väčšinou však nikto neodchádza. Starí a chorí ľudia sú vďační za to, že sa o nich niekto stará. Pokojne sa vzdávajú dôchodkov. Sú aj tak príliš nízke na to, aby sa o seba mohli postarať sami. (ČTK)
