je životné prostredie a po čase šíri okolo seba smrad. A tak väčšine našich občanov neostáva nič iné, než snaha vyrovnať sa s týmto javom (zvykli sme si už za komunistov) a poťahovať pomyselným splachovačom o to viac, že k týmto splodinám sa nikto nehlási a ekologické občianske hnutie na boj s politickým zápachom sme ešte nevymysleli. Permanentne sa meniaca legislatíva, stovky trestných oznámení zapadnutých prachom a káuz bez konca, totálna korupcia, servilnosť ako jedna z podmienok úspechu a mnoho ďalších neriešených javov ostáva za chrbtami politikov, ktorí sa neradi vracajú a obzerajú. Veď treba ísť stále dopredu - za vlastnou hviezdou a skupinovými záujmami s motorom vlastných, často prehnaných ambícií. Spomienka na Lótovu ženu nie je tiež nijako povzbudivá. A tak nedorobky svojej práce, burinu a otruby pokojne nechajú na pleciach radových občanov. Ešte je čerstvá spomienka na najpopulárnejšieho politika tohto obdobia, na jeho charizmatický pohľad za horizont, kde on už dnes vidí a rieši veci, o ktorých my občajní ľudkovia nevieme nič. Uvedomujeme si takto vlastnú malosť a ľahko sa necháme presvedčiť, že to, o čo denne zakopávame, nie sú negatívne tiežprodukty moci, ale naše vlastné tiene. Permanentné poukazovanie na to, čo je jasné, pozitívne a transparentné, so snahou o maximálnu participáciu rôznych subjektov moci na tomto, je v rozpore s rozpakmi a nevšímavosťou k tej časti reality, ktorá je často krutá, disharmonická, nespravodlivo tvrdá, a ktorej riešenie nie je v moci obyčajných občanov. A tak nám neostáva nič iné, len, obrazne povedané, poťahovať šnúrku splachovača, pretože to ostalo na nás. Snažíme sa vyrovnať so zvyškami polovičatého, nedostavaného systému, ktorý ovplyvňuje denné potreby ľudského a občianskeho života. Možno je to aj preto, že vedľa chatrnej a skromnej novostavby slovenského občianstva stihla za naše peniaze vyrásť megalomanská stavba nacionalizmu, kde sa v jej veľkosti strácajú reálne negatíva súčasnosti. Táto stavba však tieni našu spoločnú konštrukciu občianstva, kde sa splodiny nedomyslenosti, nedokončenosti a nedôslednosti prejavujú o to vypuklejšie.
TIBOR ŽIAK, Košice
