Cez víkend sa v Českej republike konali zjazdy v súčasnosti dvoch najsilnejších politických strán - Občianskej demokratickej strany a Komunistickej strany Čiech a Moravy. Hoci ide o úplne rozdielne subjekty, obidve udalosti ukázali niekoľko paralel. Predovšetkým ani jeden zjazd nepriniesol programovo nič nové, a tak domáca česká politika nezaznamenala v tomto smere žiadne oživenie. Predsedovia oboch strán mali dopredu takmer isté, že budú znova na svoje posty zvolení. Václav Klaus nemal na kongrese žiadneho protikandidáta a komunista Miroslav Grebeníček zvíťazil prevažnou väčšinou. A po tretie, obidve strany sa ocitli pod silným vonkajším tlakom, čo v nich vyvolalo tradičnú imunitnú reakciu v podobe názorového zjednotenia a protiútokov na vonkajších nepriateľov. Komunisti boli vyprovokovaní spomienkovými akciami v súvislosti s výročím novembrových udalostí a opätovnými, aj keď veľmi okrajovými úvahami o zákaze ich strany. Naopak, na zjazde ODS bolo istým prekvapením, do akej veľkej miery bol jeho priebeh ovplyvnený rôznymi spoločenskými výzvami na zmenu štýlu politiky, predovšetkým študentským vyhlásením Ďakujeme, odíďte! To žiada okrem iného odchod Klausa a zrušenie tzv. opozičnej zmluvy, ktorá drží menšinovú vládu ČSSD pri moci. Nie náhodou už predtým prirovnal Klaus toto študentské hnutie k tzv. sarajevskému atentátu pred dvoma rokmi, ktorý viedol k pádu jeho vlády a vzápätí k odštiepeniu Únie slobody. Český expremiér sa totiž v podobných stresových situáciách cíti ako ryba vo vode a dokáže z nich nakoniec vyťažiť maximum. Jeho rýchly osobný i stranícky comeback o tom jednoznačne svedčí. Kongres ODS však potvrdil citeľnú názorovú vyprahnutosť, a teda neschopnosť dať strane akúkoľvek víziu. Po tom, čo pred dvoma rokmi odišla značná časť popredných politikov do Únie slobody, nie je vyprázdnený priestor dosiaľ vyplnený a medzi šéfom strany a ďalším vedením existuje široká intelektuálna priepasť, ktorá ani v najbližších rokoch nebude nikým preklenutá. Stručne povedané, v ODS nie je zatiaľ vidieť žiadnu osobnosť, ktorá by bola schopná Václava Klausa aspoň spolovice nahradiť. S prílivom nových ideí však nemá problémy Miroslav Grebeníček. Musí sa síce ešte vyrovnať s niektorými nostalgikmi - ako sám hovorí - trpiacimi detskou chorobou ľavičiarstva, ale dnes už je isté, že z jeho strany pomaly vyrastá neomarxistický mutant, ktorý ponúka stále väčšiemu počtu záujemcov druhú, tentoraz už naozaj (česko-čínsku) formu socializmu.

MARTIN ČAREK, Praha

(Autor je spolupracovníkom SME)