Tentoraz boli Samaški intenzívne bombardované celé tri týždne. Spravodajca štátnej ruskej televízie komentoval priamy prenos z útoku na obec z neďalekého vrchu s nadšením na tvári: "Vidíte ten červený tehlový dom? Ten patrí vodcovi banditov. A vidíte, ako náš delostrelec perfektne objekt zasiahol? Robíme všetko, aby susedia netrpeli." Päťdesiatosemročný Movsan stojí nad kopou obhorených tehiel a dlho mlčí. Potom povie úplne pokojne: "V prvej vojne 8. apríla 1995 o 7. hodine ráno mi zabili ženu. Sedela doma, keď na náš dom spadla letecká bomba. Potom mi strechu nad hlavou rozstrieľali ešte dvakrát. Teraz mi dom rozbombardovali štvrtýkrát. Nikdy v živote u mňa žiadny partizán nebol ani na návšteve. Tak za čo?" Len hŕstka domov v Samaškách nenesie stopy po bombardovaní. Movsan, ako väčšina ďalších, spí na kope dosiek v prístrešku, ktorý si narýchlo postavil z trosiek. "Dom už nedokážem znova postaviť. Ja neviem, ako ďalej žiť. Dúfam len v Alaha."

Na okraji obce zazneli výstrely. Niekde na ceste medzi Samaškami a neďalekým Urus-Martanom dopadali bomby. "Čo ja viem, kde to padá? Možno sem, možno na susednú dedinu…" Movsan sa ani nesnaží prikrčiť. Má porušený základný ľudský inštinkt. "Kde mám ísť. Lepšie je zomrieť doma. Tu ma aspoň susedia pochovajú. A v Rusku ma hodia do jamy ako psa."

* *

Ruskí vojaci poliali maštaľ Dauta Abdulajeviča Chadžijeva benzínom a zapálili ju. Predtým z nej odviedli jeho dve kravy a žriebätko. Koňa nechali priviazaného vo vnútri. Šesťdesiatdvaročný Čečen srsť kobyly uhasil. Spolu so susedom na ňu hodil handru, ktorá sa jej pripiekla na chrbát obhorený až na kosť. Daut ju pomaličky, každý deň kúsok po kúsku odlupuje. "Dávam pozor, aby ju to tak nebolelo," hovorí. Dotkol sa opatrne živého mäsa a povedal: "Toto by som rád videl na zadku Putina a toto na zadku Jeľcina," potom koňa pohladil po nose. Kobylu schoval za dedinou do búdky zlepenej zo slamy. "Keby ju našli, zjedli by ju rovnako ako žriebätko," usmieva sa a lesknú sa mu oči. "Rusi mi zjedli žriebätko," hovorí znova a potiahne. "Ukradli mi všetko. Posteľ, 15 vriec zemiakov, 3 vrecia múky, 60 fľašiek so zaváraninami paradajok, čo žena pripravila na horšie časy. Odniesli taniere aj hrnce. Pre Rusov sme všetci zločinci. Všetci sme banditi. Skoro nepočujem. Pri tom bombardovaní som skoro ohluchol. Teraz mi stále tečie krv z uší. Chlieb som si rozdelil na štyri časti. Jeden kúsok jem dva dni. Nič viac nemám. A moje kravy si pasú Rusi. Predvčerom na nás zasa strieľali, aj keď dedina je vlastne už pod ich kontrolou. Ale aj tak na nás strieľajú. Asi pre zábavu."

* *

Na konci ulice Rabočaja sa v nedeľu 28. novembra objavil obrnený transportér. Pomaly sa približoval a dedinčania stíchli. "Už sú zasa tu," precedil medzi zuby Movsan. „Ak zistia, že sme sem prepašovali novinárov, tak nás všetkých postrieľajú." Ruskí vojaci sedeli na aute a mierili samopalmi na všetky štyri svetové strany. Zastavili pri veľkom dome s rozbitou strechou. Počas niekoľkých minút vyniesli posteľ i s perinami, do obliečok zabalili desiatky zaváranín. Vôbec ich nevzrušovalo, že ich zo vzdialenosti asi 150 metrov pozorujeme. Stará žena na nich z nebezpečnej blízkosti zlou ruštinou zavolala: "Nechajte nám aspoň niečo. Veď umierame od hladu." Potom radšej rýchlo ustúpila pred hlavňou automatu.

* *

"Ruskí vojaci mi vzali všetko, čo nezhorelo. Aj deku a štyri vrecia múky. Kričali na mňa: "Kde máš zbrane, kde sú partizáni, kde sú vahabisti?" Ja som im povedal: "Keby som bol partizán, bol by som teraz na fronte," hovorí 62-ročný Sajd-Muhammad Ibragimov. Ruské velenie slávnostne ohlásilo obsadenie Samašiek už pred dvoma týždňami. Vojaci sa však opevnili len okolo obce. Do ulíc vchádzali len rabovať. Pozície na okraji Samašiek sú výhodnejšie. Akákoľvek neposlušnosť dedinčanov môže byť ľahko potrestaná strelbou. Posledné dva týždne každý deň prichádzajú do obce na obrnených vozidlách. Väčšinou sa objavujú okolo tretej hodiny popoludní. Tak to bolo aj 28., 29. a 30. novembra. Po každej návšteve bola dedina chudobnejšia o niekoľko postelí, kráv a oviec, vriec zemiakov a múky, cukru i obilia. Čo sa nedalo odniesť, vojaci rozbíjali či spaľovali. Keď z domu vynášali 25 sliepok, jeden z vojakov sa obrátil k našej skupine, zamieril nám pod nohy samopalom a povedal: "Čo čumíte. My tiež chceme žrať." Sajd-Muhammad si odpľul. "Dnes je to slabé. Niekedy príde 6 áut naraz. Autá zvalia bránu a potom nakladajú. Včera boli zase u mňa. Taký mladý vojačik mi povedal: "Veliteľ nám dovolil robiť si, čo chceme". Oni chcú, aby sme všetci vzali do rúk zbrane. Už odviezli šesť mladých mužov, ktorí im uverili a neodišli s ostatnými do lesa. Hľadáme ich všade, celá dedina. Pred dvoma dňami nám ich veliteľ povedal, že si ich môžeme vykúpiť každého za 2-tisíc dolárov."

Partizáni dávno zo Samašiek odišli. Poľní velitelia sa uzniesli, že dedinu treba ušetriť. Dúfali, že keď nikto nebude strieľať na ruských vojakov z obce, nebudú ani oni strieľať na ňu. Bol to tragický omyl. Viac ako 50 občanov Samašiek pri bombardovaní zahynulo. Sú pochovaní v susedných dedinách. Na miestny cintorín Rusi dosiaľ nedovolili nikomu vstúpiť. Ľudia dodnes spia pre istotu v pivniciach. Príliš často na ich domy niekto z ruských pozícií vystrelí. Ako hovoria ruskí generáli, armáda nesmie stáť namieste, musí byť neustále v pohybe, v akcii.

"Ja už nechem byť otrokom Ruska," hovorí odhodlane Sajd-Muhammad. "Každému národu dal Boh krajinu. Aj nám svoju. Nechcem žiť v Rusku, ale tu, kde sa narodil môj otec. Teraz som otrok. Môžu si so mnou robiť, čo chcú. Môžu ku mne kedykoľvek prísť, ponižovať ma, terorizovať… Či toto nie je otroctvo? Aká vojna proti teroristom? Samotné Rusko je teroristický štát."

* *

Vojaci vyšli z dverí vo chvíli, keď sme boli od domu Labazanovcov na 200 metrov. Do auta nasadali tak, aby nás ani na sekundu nespustili z očí. Báli sa ku skupine troch starcov a dvoch žien otočiť chrbtom.

Tentoraz nevylomili celé dvere, na ktorých bolo kriedou rusky napísané "Tu žiju ľudia", ale len zámok. V dome bol všetok nábytok rozbitý, dvere od skrine sa ešte kývali, na zemi sa váľali knihy, v ktorých možno hľadali ukryté peniaze. Duchovnú potravu však neodniesli. Zato ukradli všetko oblečenie vrátane ženského spodného prádla. Asi darčeky manželkám.

Do Samašiek sa doteraz nedostali žiadni humanitárni pracovníci, žiadni pozorovatelia OBSE ani žiadni novinári. Obec je obkľúčená a len miestni občania môžu s nesmiernymi problémami prechádzať cez sedem ruských kontrolných stanovísk do susedného Ingušska. Kto však nemá peniaze, len ťažko sa z blokády dostane. Ruskí vojaci berú za každý autobus 350 rubľov a za osobné auto podľa okolností a nálady. Keď si niekto neželá byť príliš starostlivo prehliadnutý, stojí ho to od 100 dolárov a viac. Za 500 dolárov prejde cez blokádu i partizán v plnej zbroji.

* *

Ruský vojaci odvliekli Aslana Sultanoviča Majsagova pred ôsmimi dňami. "Nikdy na to nezabudnem. Ako strašne ho bili. Bili ho pažbami po chrbte a revali, že má doma mínu. Mňa tiež zadržali, ale len na pár hodín." Jacha Samsudinovna Gaplajevová sa pokúšala Aslana brániť. Plakala a chytala ruských vojakov za nohy. "Ja som videla, ako oni tú mínu sami priniesli a potom tvrdili, že je jeho. Kričala som: ‘Prosím vás, nechajte ho, ja vám ho nedám.‘ Chytila som ho za ruky a oni ho ťahali za nohy. Kričali na mňa: ‘Ty banditka, ty krava jedna. Všetkých vás postrieľame, celú ulicu vypálime. Všetci moslimovia sú banditi.‘ Potom na mňa namierili samopal. Povedala som im: ‘Len ma zastreľte, ja sa smrti nebojím. My spolu zomrieme! To bude pre nás lepšie, ako keď nás budete stále ponižovať.‘ Jeden vojak sa na mňa pozrel a hovorí: ‘Kto si?‘ ‘Ja som jeho sestra a kto si ty?‘ hovorím. ‘Roman,‘ odpovedal mi. Dodalo mi to odvahy, a tak mu hovorím: ‘Čo ste sem vlastne prišli robiť? Postrieľať nás?‘ On na mňa namieril samopal a smial sa mi do očí."

Otec Jachy Samsudin Vachajevič Gaplajev pribehol, keď počul krik vojakov. "Išiel som s nimi na veliteľstvo. Povedali mi: ‘Nezobrali sme vás preto, aby sme vás pustili.‘ Nakoniec nám dovolili odísť, ale Aslana si nechali. Ja som im povedal: ‘Zastreľte mňa, mám 70 rokov, od života už nič nečakám. Ale jeho pusťte.‘ Podstrčili mu mínu, pretože kričal, že rabujú Samaški. Matka Aslana Došej Isajeva utekala za obrneným transportérom, v ktorom Aslana odvážali. Snažila sa chytiť auta rukami a volala: "Aslan, Aslan, Bože, neodvážajte nám ho… Nikdy som ho nepúšťala bojovať, ani počas prvej vojny, ani teraz. On chcel, ja som ho držala doma. Bol hlavou rodiny. Teraz nám zobrali všetko, zemiaky, múku a cukor, potom odviedli kravy. Nemáme čo jesť. A vojaci chcú za Aslana 1000 dolárov. Nakoniec sme po dedine vybrali 700 dolárov a dali sme im ich. Aj tak nám ho nevrátili. Teraz musím predať dom a peniaze vrátiť. Hlavné je však, aby mi dali Aslana."

"Neprišli bojovať, tu v Samaškách nezabili ani jedného partizána. Prišli nás zničiť a vyrabovať. Najskôr brali hlavne televízie a videá, teraz už si všetko odniesli, tak hľadajú jedlo. V piatok sedeli naši starci v mešite a oni na nich začali páliť z guľometu. Našťastie nikoho nezabili, len niekoľko starcov zranili. Ale prečo to urobili? Oni nás nútia brať do rúk zbrane. Keby som bol mladší, išiel by som proti nim bojovať," hovorí Jachin otec.

Jacha a jej rodina jedia raz za deň chlieb a čaj. Na plyn a elektrinu si už nikto z nich ani nepamätá. Televízne správy nevidela Jacha týždne a nevie rovnako ako ostatní dedinčania, aký je dátum. "Rusko hovorí, že to je jeho vnútorná vec, ale čo nevidíte, že oni nelikvidujú partizánov, ale nás, obyčajných ľudí! Ak nám nepomôže niekto zo zahraničia, tí fašisti sa nezastavia. Dúfame, že niekto náš hlas vypočuje, snáď v Amerike, a zabráni, aby náš národ vyvraždili."

Sedemdesiattriročný deduško sa snažil brániť aspoň ženy. "Povedali mi: ‘Ty si tiež bandita. Narobíme z teba franforce.‘ Tak mi to povedali. Potom vyhlásili: ‘Toto je ti nanič, toto tiež a odniesli zemiaky i postele i hodiny zo steny strhli. V mlyne zničili všetky stroje, vošli tam na dvoch tankoch. Všetko bohatstvo Čečenska si chcú vziať, to nie sú ľudia, ale fašisti."

* *

Starena Kalipat Salamova stojí v snehu v deravých galošiach a hreje si ruky nad ohňom. "Najskôr mi dve rakety spadli na dom a potom ruskí vojaci odniesli všetko, čo zostalo. Vošli sem na trasportéri a vzali si chladičku a koberce. Potom podpálili ostatok domu. U mňa sa nezdržiavali žiadni partizáni. Čím som sa previnila voči Rusku? Nikto nemá kde spať, nikto nemá čo jesť. Moju dcéru Koku zabila bomba. Mala 36 rokov."

Supjan Akajev žije v ulici Vygodnaja v dome č. 73. Je to zamračený starý muž s obrovskými, upracovanými rukami: "Všetko mi spálili. Zapálili aj motorku a traktor. Potom vrecia s pšenicou. Mal som tu 7 ton, dobre som hospodáril. Prišli o desiatej hodine večer. Keď som chcel niečo povedať, namierili na mňa samopal a kričali, že začnú strieľať." Po ulici k nám prichádza jeden z mnohých staršinov obce Jusupov Idajevič Saldulajev. Má na starosti ľudské práva. Len sa trpko usmeje a povie: "To vôbec nemá zmysel, aby som sa na niečo sťažoval. Veď my už tri mesiace spíme oblečení, pretože každú sekundu čakáme ďalší útok."

* *

Dňa 18. novembra bol muž Aliny Spolombek Gunajev u svojich rodičov. Rusi ho odviedli s tým, že je partizán. Alina neplače, len rezignovane rozpráva: "Najskôr chceli 1000 dolárov, teraz ešte žiadajú dvoch ruských zajatcov. Snažili sme sa nejakých nájsť, ale zatiaľ nemáme nič. Ruský veliteľ mi povedal, že ak nedáme peniaze, muža zastrelia. Najskôr mi dali ultimátum dve hodiny, teraz tri dni. Ešte s ním zobrali nejakého Bislana zo Seržen-Jurtu. Jeho otec išiel na vojenskú základňu do Mozdoka a vykúpil ho za 15-tisíc dolarov. Áno, muž bojoval v roku 1995. Ale potom predsa bola amnestia. On vtedy bránil svoju dedinu. Nič viac. Včera ma dvaja vojaci zastavili na ulici a chceli vodku. Ja som im povedala, že u nás je islamský štát a vodka sa nepredáva. Len sa uškrnuli a išli ďalej. Ešte sa pýtali: ‘Kde u vás žijú bohatí?‘ Ja hovorím: ‘Synku, bohatí dávno odišli.‘ Tak išli kradnúť k chudobným."

* *

Bajsajev Luša tvrdí, že nikdy nepovie "Slúžim Ruskej federácii". "Išiel som na traktore a Rusi ma zastavili. Zobrali mi čapicu a nasadili mi svoju vojenskú. Prikázali mi, aby som po nich opakoval: ‘Slúžim Ruskej federácii.‘ Ja na to: ‘Slúžim Sovietskemu zväzu.‘ Oni sa strašne nahnevali a kričali: ‘Povedz, slúžim Ruskej federácii!‘ Myslel som, že ma zastrelia. Ale nezastrelili. Bol pri tom ich veliteľ a tiež sa bavil. Ja Rusko neuznávam, je to štát banditov. Preto som to nepovedal. Ukradli nám všetko okrem holých stien. U suseda vzali stavebný materiál a dom zničili. Babky k nim prišli a prosili ich: ‘Chlapci, nechajte nám aspoň niečo, aby sme si mali čím prikryť strechu.‘ Vojaci im začali strieľať pod nohy. Ja nimi pohŕdam."

* *

Telá štyroch mladých mužov našli dedinčania až päť dní po tom, ako zmizli. Odišli v žiguláku Jeravého Machajeva do susednej dediny po chlieb. Ťažko bombardované Samaški boli bez jedla. Keď sa Jeravý vracal so svojimi tromi priateľmi z Ačchoj-Martanu naspäť, cestu im zahradil ruský oddiel. Mladí muži Machajev, Archijev, Susojev, Chamzajev boli vyvedení z auta a zastrelení. "Potom ich hodili do jamy a spálili," hovorí otec Jeravého. "Nebolo ich možné poznať. 15. sme ich pochovali v susednej obci Novošaroj, v Samaškách dodnes nesmieme na cintorín. Už za cára sa Rusi každých 50 rokov snažili zničiť náš národ. Ja nechápem, prečo nás tak nenávidia, za čo nás všetkých chcú vyvraždiť."

* *

Päťdesiatosemročná Koka Licitová zahynula, keď išla na dvor po drevo. Jej dcéra Aminat Lumachajevova niekoľko dní potom privítala ruských vojakov, ktorí vošli do dediny, slovami: "Prišli ste preveriť, aký poriadok ste u nás zaviedli? Tak sa pozrite na náš dom. Čisto, že!" A ukázala na polozrúcané steny. "Národ je vinný. Národ. Že existujeme, že sme. Tým sme sa pred nimi previnili. Ale ja nikdy nezabudnem, kto je zodpovedný za smrť mojej matky. Rusko, Rusko a ešte raz Rusko!"

Pre SME PETRA PROCHÁZKOVÁ, Samaški,

agentúra EPICENTRUM