Ak sa organizátorom vyhlasovania ankety o najlepšiu basketbalistku Slovenska 1999 niečo podarilo dokonale, bol to spôsob utajenia mena víťazky do poslednej chvíle, hoci tesne predtým hrala dvadsaťjedenročná pivotka SCP Ružomberok a reprezentácie Alena Kováčová zápas kvalifikácie A-skupiny ME 2001 vo Francúzsku 62:48 (33:27). Samozrejme, tréneri, odborníci, novinári výsledky hlasovania poznali, najmladšia víťazka v dvadsaťšesťročnej histórii ankety, popradská rodáčka i odchovankyňa tamojšieho basketbalu, ktorú trénerka SCP Ružomberok i Slovenska Natália Hejková oslovuje "decko", mimochodom 190-centimetrové, iba matne šípila. Scenáru nahrávalo, že prvé tri hráčky ankety majú iniciály A. K., dve z nich hrajú v Ružomberku.
Kedy vám došlo, že získate vzácne ocenenie?
"Po zápase s Izraelom ma oslovilo nezvyčajné množstvo novinárov, že som vraj bola najlepšou hráčkou stretnutia. Či najlepšou, vie iste lepšie posúdiť trénerka, ale zo svojho výkonu som nemala zlý pocit. Priznávam sa, tušila som, že budem v prvej desiatke, keď som však dlho nepočula pri vyhlasovaní svoje meno, zneistela som, či vôbec budem medzi laureátkami. Prvenstvo ma šokovalo, nemohla som tomu uveriť. Ak sme už pri tých iniciálkach, tak za mnou skončili také skvelé basketbalistky, akými sú Andrea Kuklová a Anna Kotočová. Cítim nesmierny záväzok voči Ružomberku, reprezentácii, spoluhráčkam, aby som ani v jednom zápase nesklamala."
Po víťazstve SCP Ružomberok v Európskej lige vás po rozhodujúcom víťazstve nad talianskym Comom 63:48 v Brne vyhlásili za najlepšiu basketbalistku záverečného Final Four. Prečo teraz také prekvapenie (Alena si občas utrela slzu šťastia)?
"Také isté úspechy ako ja dosiahla napríklad Silvia Janoštinová, Martina Godályová, Iveta Bieliková. V Brne to bolo spontánnejšie, tesne po nezabudnuteľnom triumfe, teraz je to asi zaväzujúcejšie. Mám trochu aj strach, čo ak v niektorom zápase sklamem? Reakcie. A to má byť najlepšia basketbalistka Slovenska? nie sú príjemné."
Často plačete?
"Prirodzene, od šťastia i po prehre, ako každá z nás. Ale aj sa smejem. Napríklad pri asociáciách na Brno. V moravskej metropole sme vyhrali Euroligu. Tam ma tréner Matyáš po prvý raz poslal na ihrisko v reprezentačnom drese. Ani neviem ako, ale za pár minút som nastrieľala veľa košov. Hrali sme proti Moldavsku, teda aj proti Natálii Sviščovovej, dnes mojej ružomberskej spoluhráčke. Mala som šestnásť, s troškou fantázie by mi mohla byť Nataša mamou. Máme video, ako spolu súperíme. Dobre sa pri tom zabávame. V mojom prípade by sa vlastne patrilo, ak by anketu vyhlasovali v Brne."
Kedy ste dokonale precítili víťazstvo v Eurolige?
"Prirodzene, najskôr v Brne. Spontánne hneď na palubovke, akési vyhlasovanie najlepšej hráčky ma nezaujímalo. Potom prišiel krásny týždeň voľna. Rada som sa prechádzala Ružomberkom a vnímala, ako sa ľudia tešili z nášho víťazstva. Rozprávala som sa s každým, aké je to krásne, keď sa menšie slovenské mesto stane klubovým majstrom Európy. Svoj podiel šťastia patril mame, otcovi, bratovi. Ja však vnímam rodinu v širšom zmysle slova. Patrí do nej každý, kto prežíva emócie s nami na palubovke. V tom je Ružomberok veľkolepý, pravda, ani moje popradské rodisko nie je ľahostajné."
Na palubovke pôsobíte sebavedomo, suverénne, neraz v kritických okamihoch "urobíte zápas". Ste skutočne taká pokojná?
"Až taká suverénna nie som, pokojná sa snažím byť. Sú zápasy, keď znervózniem, v takom mi doslova vypadávajú lopty z ruky. Zvyknem sa koncentrovať na stretnutie, žiadne neberiem ľahkovážne. Ani v slovenskej lige. Už som spomínala, tohtoročné ocenenia sú skvelé, ale predovšetkým zaväzujú. Nechcem, aby si niekto o mne myslel, že som horenos."
PETER FUKATSCH
