Slovenská biatlonistka Martina Schwarzbacherová (nar. 22. 4. 1973) vstúpi v piatok v Hochfilzene už do svojej ôsmej sezóny v Svetovom pohári. Víťazka dvoch pretekov SP (1993 Östersund, 1995 Lahti) svoju kariéru korunovala vo februári tohto roku ziskom striebornej medaily na MS vo fínskom Kontiolahti (v stíhacích pretekoch).
Cítite po titule vicemajsterky sveta v živote zásadnú zmenu?
"Určite. Ľudia si ma viac všímajú, som populárnejšia. Po šampionáte som bola sama so sebou veľmi spokojná. Celé sa to však snažím brať s nadhľadom, aj preto, že tréner mi stále prízvukuje, aby som bola pri zemi a nehrala sa na žiadnu hviezdu."
Čo ste si po šampionáte vo Fínsku dopriali ako prvé?
"Školu, po sezóne som sa na ňu strašne tešila. Musela som dokončiť tretí ročník na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici, odbor pedagogika - telesná výchova. Potom som mala chvíľu voľna, v apríli som sa podrobila operácii kolena a od mája som začala opäť s tréningom. Myslela som si, že mi tréner pre koleno nejaké kilometre odpustí, ale napokon som nabehala viac ako vlani. To je vraj po zranení tá správna metóda."
Bolo pre vás ťažké nájsť motiváciu do novej sezóny?
"Práveže nie. Vždy začínam s veľku chuťou. I keď dosť dobre nechápem, ako sa mi vždy podarí zabrať v pravú chvíľu, pretože keď sa pozerám na videozáznam, ako behám na začiatku a ako behám potom, to je veľký rozdiel. Nie som ten typ, čo sa postaví na lyže a hneď sa bije o čelné priečky. Ja cez leto lyžovať zabudnem a musím sa techniku na začiatku nového ročníka učiť znovu. Na snehu to musím oddrieť, odviesť v tréningu dvakrát toľko čo ostatné, aby som v najdôležitejších pretekoch sezóny bola úspešná."
Znamená to, že v Hochfilzene a potom v Pokljuke nečakáte vysoké umiestnenia?
"Presne tak, po medaile budú viacerí čakať veľké veci, ale ja veľké oči nemám. Dôležité bude rozbehnúť sa."
Spomínali ste videozáznamy. Často sa sama na seba pozeráte?
"Často. Manžel hovorí, že som biatlonom posadnutá. Sadnem si pred obrazovku a čudujem sa, aké výkyvy bežeckej formy mávam. Taká Soňa Mihoková či Nemka Uschi Dislová majú stále rovnakú techniku. To sa o mne povedať nedá. V kondičke to nie je, jednoducho mi to niekedy nejde."
Nebojíte sa preto v prvých pretekoch SP až príliš veľkého prepadu vo výsledkovej listine?
"Rátam s tým, rýchlych tréningov som veľa neabsolvovala, dvoje kontrolné preteky som si skôr odkrokovala. Chcem zistiť, či moja teória pomalšieho rozbehu bude platiť aj v nasledujúcej sezóne, aby som to dokázala v budúcnosti využiť. Aj moje najväčšie súperky Ukrajinka Zubrilovová či Nemka Dislová už vedia, že začiatok mám hrozný a tempo začnem udávať až po sviatkoch."
Vaším hlavným cieľom zostávajú MS v Holmenkollene. Dúfate, po striebre z Kontiolahti, že to v Nórsku dotiahnete až k titulu majsterky sveta?
"Kto by nechcel, ale vlani to bolo veľmi jednoduché. Strašne rada som behala, postavili ma na lyže a bežala by som hocičo. Aby mi to vyšlo opäť, musím sa dostať do stavu sebauspokojenia. Povedať si, tak a teraz už viem na tých lyžiach stáť. Každý tu hovorí o hodenej rukavici, o tom, že treba vlaňajšok prekonať, ale ja na to potrebujem, aby všetko fungovalo. Len vtedy sa to môže podariť."
RASTISLAV HRÍBIK
