Prvýkrát sa inštitút ombudsmana v Európe objavil v roku 1809 vo Švédsku, kde úspešne funguje dodnes. Práve v severských krajinách má tento spôsob ochrany ľudských práv najsilnejšiu tradíciu, no v súčasnosti funguje už v 59 krajinách sveta. Predpokladá sa, že vznikol v čase uvoľňovania spoločenských podmienok ako snaha chrániť individuálne aj spoločné práva občana voči štátnej správe, ktorá je dodnes najväčším porušovateľom ľudských práv všade vo svete. Osoba alebo skupina osôb vykonávajúcich funkciu ombudsmana (existujú totiž dva modely tohto inštitútu: hlavný ombudsman a jeho zástupcovia pre jednotlivé rezorty, alebo viac rovnocenných ombudsmanov) je ustanovená ústavou, legislatívou alebo parlamentom, no má byť úplne nezávislá od vládnej a zákonodarnej moci. Ombudsman dohliada na činnosť štátnej a verejnej správy a súdov. Je považovaný za účinnú formu domáhania sa ochrany práv, no nemôže zasahovať do činnosti súdov, orgánov v trestnom a správnom konaní svojvoľným menením nimi vydaných rozhodnutí. V jeho kompetencii nie sú majetkovoprávne spory. Na ombudsmana sa obracajú ľudia so sťažnosťami na prácu súdov a polície, na druhom mieste je nespokojnosť s administratívou, nasledujú sociálne otázky a konflikty so zamestnávateľom. V súčasnosti existuje aj ombudsman pre Európu so sídlom v Štrasburgu. (ata)