V jednom z článkov som si prečítala kritiku na predčasnú vianočnú výzdobu v obchodoch. Chcem podotknúť, že rozporuplne pôsobí aj púšťanie dookola tých istých vianočných piesní. Takto sa piesne sprofanujú a stratia úplne svoj význam i zvláštne čaro pôsobenia. Tvrdšie povedané - stanú sa doslova odrhovačkami, tým viac, ak sú reprodukované v nenáležitej rytmickej úprave a nástrojovom vybavení. Určite to najviac uškodí hlavne piesni Tichá noc, ktorá v minulosti v čase sviatkov vždy zaznela prvýkrát až pri štedrovečernom stole či na polnočnej omši.
MÁRIA MOKRÁ,
Môj kritický postreh sa týka istého príspevku z relácie Boom párty odvysielanej 23. 11. 1999 na STV 1. Moderátorky nás 10 či 15 minút vzácneho času zoznamovali s hlavnými protagonistami - dvoma ruskými emigrantmi - hudobníkmi, resp. s ich hudobnými (ne)schopnosťami. Táto veselá ruská chasa kedysi na pouličnom pódiu v San Diegu obšťastňovala riedke publikum zmesou elvisoviek či ruských ľudových piesní v rockovom hábe. Nič proti ruským obstarožným umelcom, nič proti nesmrteľnému Elvisovi či pretransformovanej ruskej ľudovke. Kvalita uvedenej produkcie však bola žalostne nízka. Mám dojem, že úroveň našich dedinských kapiel je minimálne na obdobnej úrovni. Negatívny dojem vo mne zanechalo i vyznanie herca Maroša Kramára, že má s molodcami osobný priateľský vzťah, a jeho priaznivé hodnotenie spomínanej kapely. Ing. ŠTEFAN PAVLE,
Lipové pri Komárne
Mnohým ľuďom, nielen v Čechách, je teraz smutno. Správa z Ameriky, že smrť ukončila zápas s ťažkou chorobou českého politika Josefa Luxa, sa nedá prijať len tak na vedomie. Vyvoláva zármutok a nabáda na zamyslenie. Tento sympatický muž nám veľa dal a bude chýbať. Odišiel človek, ktorý nám dal príklad čestného, statočného, obetavého, bohato naplneného života. Ukázal nám cestu, že i na konci dvadsiateho storočia je možné, ba je našou povinnosťou, plne sa angažovať v službe pravdy, dobra a spravodlivosti.
Mgr. ĽUDOVÍT KOŠÍK, Skalica
V poslednom čase náš pán premiér rád hovorí o obdive Západu nad naším progresom, ktorým sú dokonca prekvapení a už nás takmer pasujú za kandidátov EÚ a NATO. Ono sa to síce dobre počúva, ale horšie sa tento tzv. progres prežíva. Je pekné, že aj prezident USA o nás vie, žiaľ, iba vďaka našej veľkorysosti, ktorá povolila prelet bombardérov NATO ponad naše územie. Našich občanom by potešil progres, ktorý by cítili na zvýšení životnej úrovne. Bojím sa, aby Silvester 1999 nebol zároveň aj predčasným karom takej výborne prosperujúcej spoločnosti.
Mgr. JOZEF PAUCHLY, Bratislava
Pravda o nenarodenom dieťati je takáto: Každé počaté dieťa je od okamihu svojho vzniku jedinečnou, absolútne originálnou ľudskou bytosťou. Je nepatrná, ale je v nej už všetko podstatné, čo v nej bude aj na konci jej života. Povahové črty, typ postavy, farba očí, pleti, vlasov, talenty a schopnosti, všetko, čo charakterizuje každého konkrétneho človeka. Potrebuje len deväť mesiacov pokoja, tepla a potravy v maternici ženy, aby sa to všetko rozvinulo do viditeľnej podoby. Množstvo týchto životov mizne v odpade. Majú na tom zásluhu otcovia, matky, lekári. Čítala som, že naše storočie ovládla kultúra smrti. Ja si myslím, že nekultúra. Môže kultúra zabíjať?
JANA CEHELSKÁ,
