Slovenský národ a jeho krajina opäť trpia. Pri ťažkej a nezaplatenej práci v mizerných pracovných podmienkach neraz doslova vykorisťovaný rýchlozbohatlíkmi spomína na všetky tie sľuby, ktoré musel dosiaľ počúvať. Sľuby, ktorým ešte donedávna veril, a ktorým by možno chcel veriť aj dnes, sa neplnia a našinec postupne prepadá nekontrolovateľnej beznádeji. My Slováci sme príznační svojou skromnosťou a utiahnutosťou. Naše veľkohubé odbory sú typickým odrazom vlastnej neschopnosti. Za Mečiara sa báli vyjsť do ulíc, no dnes, keď aktérom nehrozí žiadna ujma, sú ochotné vyvíjať na vládu akékoľvek nátlakové akcie. Demokraciu v krajine nevytvára a neriadi vláda ani parlament. Sme to my občania, kto reguluje jej mieru a smer. Sťažujeme sa na úrady, na zamestnávateľa, na vládu a zabúdame, že my sme si ich vypestovali do takého stavu, v akom sa nachádzajú. Ale máme strach urobiť rázne kroky, zaujať nekompromisný postoj k obhajobe svojich práv. Je však otázne, dokedy to tak bude. Nič netrvá večne a aj v tomto prípade raz pretečie miera trpezlivosti. Ľudia dospejú k presvedčeniu, že sú odkázaní iba na vlastné sily, a tomu, kto ich "obtiahne", to začnú vracať aj s úrokmi. Štát sa prepadne do nekontrolovateľného víru osobných zúčtovaní. V takýchto mútnych vodách zvyčajne lovia rôzne nekalé živly, z ktorých sa môže vykrištalizovať nový diktátor. Tunelári a veľkozlodeji sa nám zatiaľ z masovokomunikačných prostriedkov nevyberane vyškierajú do tváre, verejne prezentujúc svoju šikovnosť. Vinou panujúcich deravých zákonov sú "poistení" rôznymi právnymi kľučkami, a ak je potrebné, aj tučnými obálkami. Osobná prestíž strán a straničiek zrejme zohráva vyššiu úlohu ako skutočná snaha riešiť problémy našej krajiny. Na pekné slovo, smerujúce k dohode, spravidla netreba peniaze. Stačí iba chuť a pevná vôľa. Charakter je, žiaľ, zašliapnutý hlboko v bahne. Občania, majme sa na pozore! OSKÁR CVENGROSCH,

Prešov