Máme za sebou takmer 10 rokov od spustenia prvých ekonomických reforiem. Ktorá krajina podľa vás najlepšie zvládla ekonomické reformy a ktorá najhoršie?
"Myslím, že najlepšie ekonomické výsledky dosiahlo Poľsko. Je to evidentné takmer zo všetkých hľadísk, či už je to ekonomický rast, vytváranie nových podnikov v dynamických odvetiach súkromného sektora, výkonnosť exportu alebo znižovanie nezamestnanosti. V Poľsku to po Balczerowiczových reformách naozaj išlo celkom dobre. Potom je nanešťastie veľa krajín, kde sa veci neodohrali tak dobre. Asi nemá zmysel zostavovať nejaký negatívny rebríček, ale Rumunsko a Bulharsko sa na dlhý čas dostali do špirály postupného úpadku. Nemá zmysel hovoriť o bývalej Juhoslávii, ktorá bola dlho vo vojne. Samozrejme, s výnimkou Slovinska, ktoré si počínalo vcelku úspešne. Na Slovensku boli za Mečiara zmätené pomery a postupne sa to ešte zhoršovalo. Najväčším sklamaním bola pre mňa Česká republika. Nie že na tom bola tak strašne zle, ako dnes mnohí tvrdia, ale všetci predpokladali, že dnes na tom bude oveľa lepšie. Česká republika nikdy nebola taká úspešná, ako tvrdil Václav Klaus, keď povedal, je to za nami, všetko sme zvládli. Na druhej strane to dnes nie je také čierne, ako si mnoho Čechov myslí po tom, čo zažili dva roky recesie a rozháranej, bezzásadovej politiky."
Čo bolo podľa vás najväčšou chybou českej, resp. česko-slovenskej ekonomickej reformy?
"Keby sa ktokoľvek z nás teraz rozhodoval, čo urobiť, myslím, že už by nenašiel podporu pre kupónovú metódu privatizácie. A to z niekoľkých dôvodov. Predovšetkým by som nepresadzoval rozdávanie podnikov vo forme kupónov, ale rovno by som ich predal. Takisto by som už necítil naliehavú potrebu privatizovať všetko naraz ako v roku 1990, keď sme sa domnievali, že je nevyhnutné zvládnuť to čo najrýchlejšie. Ako sa neskôr ukázalo, riziko bolo často väčšie ako reálny prínos. V kupónovej privatizácii išlo o experiment a vláda sa málo starala o možnosti jeho zneužitia, ku ktorým dochádzalo hneď od začiatku. Vláde zrejme išlo len o to, aby sa celý systém úspešne rozbehol. Od prvého okamihu, keď pán Kožený prišiel so svojou zvláštnou ponukou na garantovaný desaťnásobok, to začalo byť veľmi podozrivé. Myslel som si, že vláda bude varovať verejnosť a najmä Koženého, že v privatizácii predsa o toto nejde. Ale oni v ňom videli hrdinu, ktorý pritiahol záujem ľudí ku kupónom. Touto nečinnosťou ministri prizvali do Českej republiky a na Slovensko určitý druh špekulácie, ktorá sa neskôr nemusela rozrásť v takom rozsahu. A keď potom Klaus povedal, že regulácia nie je potrebná, že stačí súťaž na trhu, ponúkol zlú diagnózu toho, ako finančné trhy fungujú v ktorejkoľvek úspešnej krajine. Myslím, že kupónová privatizácia bola experimentom, ktorý úplne zlyhal. Nielen tu, ale všade, kde to skúsili. Po desiatich rokoch už tento prístup nevyzerá nijako presvedčivo. Dnes by som sa na mieste vtedajšej česko-slovenskej vlády viac usiloval nájsť základných veľkých akcionárov do významných podnikov, ktorým by som predal celý blok akcií. Zisk by som použil napríklad na posilnenie fondov zdravotného a dôchodkového poistenia."
Domnievate sa, že bolo možné zmeniť smer odštartovanej reformy, keď už bola v chode?
"Vždy, keď začínate s nejakým novým prístupom, sa pri tom začínate učiť. A otázka je, ako dokážete reagovať na to, čo sa ste sa naučili. V každej reforme musíte vedieť robiť určité nápravy a korekcie kurzu aj uprostred cesty a takisto ju vedieť riadiť. Tuším v roku 1992 sa objavil pán Kožený a už bolo aj dosť dôkazov o zneužívaní vnútorných informácií a o korupcii. V roku 1993 už bolo jasné, že v Česku je množstvo vykradnutých podnikov a vynoril sa problém kontroly spoločnosti. Boli to signály, že treba zmeniť stratégiu. A sme pri tom, podľa čoho sa spozná dobrý reformátor. Nemusí mať vždy vo všetkom pravdu, pokiaľ vie rozpoznávať signály a presadiť zmeny v priebehu vývoja."
Čo ste od ekonomickej reformy očakávali v roku 1990?
"Viete, situácia v roku 1990 bola oveľa komplikovanejšia, ako sa zdala. Úroveň priemyslu v tomto regióne skutočne bola veľmi chatrná, používali sa sovietske technológie, mnohé podniky sa po otvorení trhu stali stratovými. Veľa ľudí pracovalo v neživotaschopných priemyselných odvetviach, ale mali vysoké sociálne zabezpečenie. Takže dedičstvo po komunizme a po RVHP bolo naozaj veľmi zlé. Napriek tomuto všetkému som vtedy veril, že výsledky ekonomickej reformy budú lepšie. Mal som väčšie očakávania, ako boli výsledky. Napriek tomu si myslím, že jedna krajina predsa len naplnila tento počiatočný optimizmus, a to Poľsko. Poľsku sa darilo lepšie z niekoľkých dôvodov. Pravdepodobne ich reformátori urobili menej chýb. Po druhé Poliaci prešli akousi desaťročnou prípravou počas výnimočného stavu za generála Jaruzelského v osemdesiatych rokoch, čo, samozrejme, ešte vtedy nikto netušil. V roku 1990 to vyzeralo, že je v Poľsku úplný chaos. Bolo na tom však aj niečo zdravé, pretože staré ekonomické štruktúry sa rozpadli a Poliaci sa museli starať sami o seba bez toho, žeby od nefungujúceho štátu očakávali pomoc. Oproti tomu bývalé Československo bolo priklincované ku komunistickému systému až do 17. novembra 1989. Medzi oboma krajinami už vtedy boli obrovské rozdiely. V Československu ste nemali takmer žiadne súkromné podnikanie. Aj bezprostredne po páde komunizmu sa v Prahe v reštauráciách nedalo najesť. V tomto zmysle sa to s Poľskom vtedy nedalo ani porovnať. Niežeby Poľsko malo nejaké mimoriadne štastie, u nich to bola taká ‚pučiaca revolúcia‘. Oproti tomu u vás to bol tvrdý štart. Kým sa podarilo celý proces odštartovať, nejaký čas to trvalo."
Ako hodnotíte Slovensko?
"Slovensko malo niekoľko osobitných problémov, s ktorými sa muselo vyrovnať. Po prvé budovať nový štát je ekonomicky veľmi náročné, najmä keď hlavné mesto a s ním všetky podstatné hospodárske štruktúry zostanú za hranicami. A po druhé si myslím, že pán Mečiar skutočne viedol jednu z najbizarnejších vlád v celom tomto regióne. Takú neprehľadnú situáciu a taký stav nezákonnosti sme v strednej Európe nečakali. Asi viete, čo mám na mysli - rôzne čudné postupy, únosy a nedodržiavanie zákonov, to všetko bolo pri pohľade zvonku veľmi šokujúce. Nová slovenská vláda, ktorá nedávno nastúpila do úradu, znovu rozbieha krajinu, ktorá stratila niekoľko rokov pokroku, medzinárodnú povesť a dôveru investorov v životaschopnosť svojej ekonomiky. K tomu zdedila nekontrolovaný rozpočtový deficit a veľa ďalších problémov. Skrátka, má to veľmi ťažké. Podrobne ju nesledujem, ale z toho, čo viem, mám dojem, že sa vo všeobecnosti vydala dobrým smerom. Snaží sa stlačiť rozpočtový deficit aj za cenu bolestivých úsporných opatrení, na ktoré sa odhodlala napriek tomu, že je ekonomika v kríze. Takisto urýchlila štrukturálne zmeny a privatizáciu, to všetko sú kroky v správnom smere. Výsledky sa zrejme nedostavia rýchlo. Je jasné, že dedičstvo po pánu Mečiarovi neprekonáte zo dňa na deň. Za chyby, ktoré urobil, budete ešte veľa platiť. Ekonomický obrat zaberie nejaký čas."
Ako vidíte perspektívu strednej Európy na ďalších desať rokov?
"Keď sa zo Spojených štátov pozriete na mapu Európy a jej ekonomiku, uvedomíte si, že pre dynamiku celého kontinentu hrá veľmi dôležitú úlohu zemepis. Jadro európskej ekonomiky sa nachádza na severozápade Európy, niekde medzi Nemeckom a Holandskom. Krajiny na periférii, ktoré sú blízko k týmto trhom, napokon dosiahnu výrazný ekonomický rast. Najskôr prejdú dlhým procesom dobiehania. Vďaka nízkej úrovni miezd a výhodnej zemepisnej polohe sa stávajú atraktívnym miestom na investície takých gigantov ako Volkswagen. Svojho času sa to podarilo Španielsku alebo Írsku. Začínali ako veľmi chudobné krajiny, z Írska sa dokonca vo veľkom emigrovalo. Reformy zaviedlo až koncom šesťdesiatych rokov a posledných 15 rokov je Írsko najrýchlejšie rastúcou ekonomikou Európy. Po roku 1989 sa na podobnú cestu vydalo Poľsko a ďalšie stredoeurópske krajiny. V moderných dejinách Európy sa krajinám na periférii po intenzívnom úsilí veľmi rýchlo podarilo dobehnúť Západ. Ak bude západná Európa stabilná a otvorená voľnému obchodu, neviem si predstaviť, čo by vás z dlhodobého hľadiska mohlo zastaviť."
Čo hovoríte na to, že desať rokov po páde komunizmu ani jedna z týchto krajín nie je členom Európskej únie?
"Politika západnej Európy bola veľkým sklamaním tohto obdobia. Aj na jej plecia padá určitá zodpovednosť, na to by sa nemalo zabúdať. To je ďalšia skutočnosť, ktorú som v roku 1990 neočakával. Vtedy som sa domnieval, že do roku 1995 budú Maďarsko, Poľsko a bývalé Česko-Slovensko členmi Európskej únie. Ani v tom najhoršom sne ma nenapadlo, že príde rok 1999 a všetky stredoeurópske krajiny budú ešte stále s Bruselom diskutovať o podmienkach vstupu. Ako keby Európska únia bola nejakým obdivuhodným spolkom, o členstvo v ktorom musíte dlhé roky úporne bojovať."
MILAN NIČ
(Autor je redaktorom
Rádia Slobodná Európa)
