Posledný prehistorický veľký národ Európy - Kelti neboli žiadni ezoterickí mystici nadprirodzených schopností, ako tvrdia teraz v mnohých krajinách módne hnutia "nových druidov", ale hygieny nedbalí ufúľanci stíhaní radom chorôb, ktorí nakoniec všade, kde sídlili, svoju historickú rolu úplne prehrali. Tvrdí to rakúsky keltológ Helmut Birkhan. "Kelti boli špičkoví v šperkoch a účesoch, ale z hygienického hľadiska boli priam prasce. Zvyšky mäsa s kosťami práve tak ako odseknuté hlavy svojich nepriateľov hádzali jednoducho pred dvere svojich obydlí a v tom žili," hovorí Birkhan.
Svoje závery vyvodzuje z archeologických vykopávok keltských sídlisk a hrobov na rakúskom území aj inde v Európe. Z nájdených keltských žúmp napríklad jednoznačne vyplýva, že stolica Keltov nemala podobu "šišiek" (považovaných dnešnými lekármi za príznak zdravého trávenia), ale prakticky výhradne "riedkej hnačky". Hygienická "podpriemernosť" Keltov i voči iným národom vtedajšej doby sa premietala do ich zdravia. Kelti trpeli oveľa častejšie ťažkými chorobami ako ich súčasníci z iných národov. Priemerná dĺžka života Keltov nepredstavovala žiadny pokrok oproti mladšej dobe kamennej, naopak z keltských kostí by sa dal zostaviť veľký patologický lexikón tejto epochy, tvrdí Birkhan. Keltské kostry z Dürrnbergu vykazujú krivicu, zrasty stavcov a značný rozsah skazenosti zubov. Ďalšie hroby potvrdzujú zrasty súbežných kostí a znetvorenie kĺbov; britskí Kelti hromadne umierali na vtedy na ostrovoch rozšírenú maláriu. Lindowský muž, najzachovalejšia britská prirodzená múmia z rašelinísk, vykazuje nebývalé zamorenie zažívacieho traktu škrkavkami a ďalšími cudzopasníkmi.
Naproti tomu vynikajúci boli Kelti v remeslách a najviac si potrpeli na nápadité účesy. Všetky nájdené keltské sošky majú jedno spoločné: zatiaľ čo tvárová časť je často len schematická, účesovú partiu majú vždy dôkladne vypracovanú a znázornené účesy sú veľmi rôznorodé. Účes zrejme pre Kelta predstavoval hlavné vyjadrenie jeho osobnosti a na ňom nešetril ničím.
Za absolútny nezmysel označuje Birkhan predstavu, že Kelti mali "ekologické myslenie": im pripisované uctievanie stromov buď nie je keltské, alebo je prehnané. K prírode sa Kelti rovnako ako ostatné národy tej doby správali pľundrujúcim spôsobom a práve Keltom treba pričítať značnú časť odlesnenia niektorých oblastí. Kontroverzné je aj pojatie keltského vojenstva, ktoré má doteraz dobrú povesť. Kelti sa síce okolo roku 800 pred naším letopočtom začali rozpínať do väčšiny Európy i časti Malej Ázie, ich taktika však bola pomerne prostá: všetko vrhli do zúrivého prvého náporu, ktorým protivníka obvykle rozdrvili. Relatívnou novinkou bolo iba použitie bojových vozov v podobe dvojkoliek ťahaných záprahom; presadili sa tým najskôr i voči Rimanom. "Keď však Rimania ich primitívnu taktiku pochopili, znamenalo to začiatok konca Keltov," tvrdí Birkhan. Bojové vozy sa dali ľahko vyradiť, zúrivý, ale nekoordinovaný nápor pešiakov dokázala disciplinovaná a bojových manévrov schopná rímska légia nakoniec zvládnuť. Birkhan preto považuje Keltov za "prehrávačov dejín", ktorí nakoniec všade zanikli. Z hľadiska Grékov a Rimanov boli dokonca "spodinou Európy". (ČTK)
