Nedávno objavené detské denníky rakúsko-uhorského cisára Františka Jozefa (vládol v rokoch 1848 - 1916), ktorých autentickosť bola hodnoverne potvrdená, poukazujú podľa psychológov na traumu osobnosti lámanej prísnym prostredím do schémy dvornej etikety a "štátnych záujmov", a vysvetľujú mnohé rysy osobnosti dlhoročného panovníka, ktorý v závere svojho života politicky v podstate úplne zlyhal. Denníky zachytávajú obdobie od roku 1843, keď mal František Jozef 13 rokov, do revolučného roku 1848, ktorý ho vyniesol na trón, aj keď jeho podstatu vôbec nechápal. Mladý "Franzi" v nich prejavuje značné kresliarske nadanie, ktoré však okolie potláčalo "ako úplne nevhodné". Odráža sa v ňom aj drvivý tlak oficiálnych vychovávateľov, požadujúcich len disciplínu a poslušnosť, a odpor ku kniežaťu Metternichovi, ktorý na jeho výchovu dozeral a ktorého za to budúci cisár tajne nazýval "knieža Mitternacht" (Polnoc). Jediná z detských záľub, ktorá mu bola tolerovaná a zostala mu až do smrti, bola záľuba v uniformách a vo vojenských prehliadkach, a neskôr prejavená lovecká vášeň - chuť strieľať na všetko, čo sa hýbe. "Mladý František Jozef mal upätý, k nadriadeným poddajný charakter. Bol obeťou výchovy svojej matky a učiteľov, ktorí ho tvarovali až po medze únosnosti," charakterizuje situáciu psychologička Anna Sigmundová. Chlapec, podľa jej názoru, "nemal povahu a duševné vlohy vzbúriť sa proti systému". Drvivému nátlaku okolia čelil "Franzi" najprv chorľavosťou a neskôr pasívnou prispôsobivosťou. Keby nebol nástupníkom na trón, mohol z neho byť usilovný úradník, ktorý si vo voľnom čase maľuje a občas zájde na lov. "František Jozef by bol zrejme aj dobrým reprezentatívnym monarchom. Ale ako absolútny vládca bol pre ríšu fatálny," konštatuje Sigmundová s poukázaním na jeho tichý odpor proti všetkým snahám habsburskú monarchiu zásadnejšie reformovať, čo viedlo k jej rozpadu.