Ako bývalý disident som sa stal nielen jedným z prvých zvolených zástupcov ľudu v Sovietskom zväze vôbec, ale aj členom Ústredného výboru Komunistickej strany ZSSR. Po takmer dvadsiatich rokoch, keď som nesmel pracovať ani ako učiteľ na základnej škole, som sa naraz ocitol v bezprostrednej blízkosti kremeľskej moci. Pretože som historik, bral som to ako jedinečnú príležitosť stať sa svedkom tvorby dejín. Pokúsim sa teraz o malý prehľad toho, čo som videl.
Komunistickí vodcovia, predovšetkým Gorbačov, očakávali, že demokratizácia spoločnosti a politiky im pomôže v posilnení straníckych základov. Namiesto toho sa im však parlament skoro dostal spod kontroly a schválil zákony, ktoré úplne zničili mocenský monopol strany a podryli Gorbačovovu autoritu.
Nový parlament sa okrem iného stal ventilom konfrontácie domácich problémov, ktoré sa množili ako huby po daždi. Nový zjazd zástupcov ľudu a spolu s ním ostatné novovytvorené parlamenty Ruskej federácie a ostatných zväzových republík sa čoskoro stali politickými bojiskami, na ktorých sa odohrávali procesy, ktoré postupne viedli ku kolapsu Komunistickej strany a rozpadu Sovietskeho zväzu. Osud prvého demokratického parlamentu bol potupný: fungoval iba polovicu svojho funkčného obdobia a bol nahradený Jeľcinovým ruským parlamentom. Osud tohto zhromaždenia bol naopak dramatickejší: rozpustili ho výsadkové oddiely za zvukov výstrelov z tankov.
Mnoho ľudí považuje prvé demokratické voľby za najvýznamnejšiu zásluhu Gorbačovových reforiem. V tej dobe som im veľa pozornosti nevenoval, lebo existovalo mnoho iných a neprehľadnejších ťažkostí, pre ktoré to vyzeralo, že komunistická moc je neotrasiteľná. Nezmenil som názor ani vtedy, keď ma nominovali do volieb za moskovský vorošilovský okrsok. Vyhral som aj napriek tomu, že celý okrskový výbor strany stál za mojím protikandidátom. Podobní nezávislí kandidáti, ako som bol ja, ale napríklad i Andrej Sacharov, zvíťazili celkovo v šesťdesiatich volebných okrskoch po celej krajine. Vtedy bol za poslanca zvolený i komunistami nominovaný Jevgenij Primakov; bol to jeho prvý krôčik do vysokej politiky.
Najväčšieho triumfu sa však dočkal Boris Jeľcin. V roku 1987 prišiel o všetky stranícke funkcie, jeho politická kariéra sa vtedy zdala v troskách. Vteda sa však dočkal nominácie spolu v dvoch stovkách okrskov. Kandidoval vo vôbec najväčšom volebnom okrsku, v Moskovskej oblasti, kde získal 87 % všetkých hlasov. Vtedy ho volebný úspech vyniesol späť do vysokej politiky.
Náš prvý zjazd nemal vôbec žiadne pevne stanovené pravidlá ani agendu a Gorbačov ho len ťažko zvládal. Myslel si, že s pomocou zjazdu sa mu podarí vyvinúť príslušný tlak na konzervatívnych aparátčikov strany, ale väčšina poslancov, aj komunistických, sa nechala počuť, že želania ich voličov sú im prednejšie ako záujmy straníckych výborov. Vedúca úloha strany nám mizla pred očami.
Najvyšší soviet zvolený naším zjazdom nebol taký búrlivý. Zaoberal sa rutinnými záležitosťami, vymenovával výbory a diskutoval o zákonoch. Stav krajiny sa však zhoršoval a začínali sa objavovať štrajky. Dôvera v politbyro a vládu sa zhoršovala, pretože lídri nevedeli, čo si majú vybrať z množstva ponúkaných reforiem. Stará dobrá a jasná ideológia a propaganda naraz nestačili.
Medzitým sa Európou prehnala smršť "zamatových revolúcií". Padol berlínsky múr. Rozpadla sa Varšavská zmluva a Rada vzájomnej hospodárskej pomoci. Nikto v sovietskom vedení netušil, ako majú na tieto udalosti reagovať, nikto neučinil žiadne jasné rozhodnutia. Internacionálny komunizmus zmizol zo sveta a nebol to žiaden rachot - skôr zamraučanie.
Výsledkom tohto ústupu bola zvyšujúca sa nespokojnosť s Gorbačovom medzi straníckymi a štátnymi štruktúrami; ich obštrukcie však boli pomerne neorganizované. Vytvorenie radikálnej demokratickej opozície bolo oveľa istejšie. V lete roku 1989 sa dala dohromady skupina asi 250 poslancov, ktorých neoficiálnym vodcom bol Sacharov, kde však oveľa neobľúbenejší bol Boris Jeľcin.
Gorbačov stál náhle v chúlostivej situácii: z jednej strany útoky komunistov, z druhej výpady radikálnych demokratov a do toho všetkého skutočnosť, že Sovietsky zväz se neodvolateľne rozpadá vo švíkoch. Na Ukrajine, v kaukazských republikách i v Pobaltí sa formovali a silneli národné hnutia.
Gorbačovov politický ústup vo svetle všetkých týchto udalostí pokračoval. Výmenou za zavedenie prezidentskej vlády vypustil šiesty článok Ústavy ZSSR o vedúcej úlohe komunistickej strany. Gorbačov však nemal veľa odvahy púšťať sa do celoštátnych prezidentských volieb. Prezidentom ZSSR sa stal v marci 1990 vďaka slabým 59 percentám poslaneckých hlasov. Aj napriek tomu si vtedy nikto nepripúšťal, že koniec celého systému sa rýchlo blíži.
Predstava skombinovať socializmus s demokraciou, ako si Gorbačov predstavoval, nebola od základov zlá, hoci ju dnes mnohí ako takú odsudzujú. Naša krajina nutne potrebovala demokraciu a ekonomickú reformu, ale len málokto chápal, že demokracia a trhový systém hospodárstva sú komplexné systémy, ktoré nie je ľahké aplikovať na nepripravené a zdecimované sociálne a ekonomické prostredie. V roku 1971 som so Sacharovom diskutoval o možnosti transformácie ZSSR na demokraciu. On tvrdil, že je toho ZSSR schopný počas dvoch rokov. To ja som Sovietskemu zväzu veštil najmenej pätnásť rokov neutíchajúceho úsilia.
Aj po rozpade ZSSR Rusko dokazuje, že je silnejšie, disciplinovanejšie a realistickejšie, ako sa očakávalo. História Ruska posledných desiatich rokov je krutá. Aj tak však dúfame, že decembrové voľby do štátnej Dumy a prezidentské voľby, plánované na leto roku 2000, dajú ruskému ľudu ďalšiu šancu ukázať, že je natoľko disciplinovaný, aby vydržal aj napriek poslednému, takému chaotickému desaťročiu.
ROY MEDVEDEV
(Autor je dlhoročný ruský disident, o. i. je aj autorom klasickej štúdie o stalinizme pod názvom História posúdi)
© Project Syndicate, október 1999
