Je zaujímavé, ako súviseli etapy politického "uvoľnenia" komunistického režimu v Československu so vznikom nových progresívnych divadiel. Po prvom poststalinskom vydýchnutí sa v Prahe zrodili Divadlo na Zábradlí (1958) a Semafor (1959), v Bratislave začína v Tatre hrať Lasica so Satinským (1959). O rok prituhlo, L+S v Tatre skončili, ale ďalšia liberalizácia v roku 1963 zrodila Studio Y a Radošinské naivné divadlo. V legendárnom roku 1968 vzniklo v Bratislave Divadlo na korze (súbor L+S bol zlikvidovaný 1970, súbor činohry 1971) a v Brne Divadlo Husa na provázku. A tak sa v posledných dvoch rokoch "roztrhlo vrece" s okrúhlymi jubileami týchto divadiel. Aj preto práve v týchto dňoch vyšla v Brne knižka o tridsiatich rokoch Provázku. Toto divadlo vzniklo dosť netypicky: ako voľné združenie umelcov rozličných profesií, ktoré sa pomenovalo podľa vizionárskej knihy Husa na provázku od legendárneho medzivojnového brnianskeho spisovateľa a dramaturga Jirího Mahena. Tri vety z tejto knižky sa stali mottom Provázku: "Vzal člověk husu i uvázal ji na provaz. Vykročila husa a vzala člověka na procházku. Pojď!" Pôvabný relativizmus vzájomnej závislosti poznačil osudy tohto divadla, vytvoreného umelcami spriaznenými voľbou, ktorí sa stali svojím originálnym kumštom a svojimi nekompromisnými postojmi umeleckou i občianskou avantgardou. Zo slobodnej voľby a spriaznenosti týchto ľudí sa zrodil "duch súboru", ktorý významne ovplyvnil nielen divadlo, ale aj širšie kultúrne a politické vedomie v Čechách i na Slovensku. Provázek sa charakterizoval ako "divadlo v pohybe", ako otvorená komunita, vyžarujúca a prijímajúca podnety zo všetkých strán. Pôsobili tu mimoriadne osobnosti - výtvarníci (Ciller, Zavarský, Skalník), mímovia (Turba, Hybner, Polívka), hudobníci (Štědroň, Bulis, Bittová), režiséri (Scherhaufer, Tálská, Pospíšil, Morávek), pod pseudonymami pre divadlo písali zakázaní autori (Uhde, Ludvík Kundera, Skácel, Havel). Vyrástli tu také herecké osobnosti ako Pecha, Donutil, Bartoška, Heřmánek, Bláhová. Provázek ako otvorený súbor inicioval mnohé spoločné medzinárodné divadelné projekty so súbormi z Poľska, Belgicka, Talianska, Francúzska, Holandska. Spolupracoval s neskôr zakázanou Jazzovou sekciou, s inými domácimi alternatívnymi divadlami (Divadlo na okraji, Ha-divadlo, Studio Y). A správal sa po celé sedemdesiate a osemdesiate roky navýsosť morálne. Keď bol v roku 1977 súbor ultimatívne vyzvaný, aby podpísal Antichartu, odmietol to urobiť. Stálo ho to takmer existenciu, nasledoval zákaz cestovania, viacerým členom odobrali pasy. Do roku 1980 nebol v Provázku jediný komunista, čo bola na tie časy naozaj rarita. Až 1. januára 1980 režim "nastolil" za umeleckého šéfa herca-straníka z činohry Štátneho divadla v Brne Jaroslava Tučka, ktorý tu pôsobil až do novembra 1989, ale súbor si ho postupne dokázal "pretvoriť" na svoj obraz. Dovtedajší šéf Petr Oslzlý mohol na Provázku zostať dramaturgom. Dnes je riaditeľom. Pre Provázek vytvorilo mesto pravdepodobne najfantastickejšie a najvariabilnejšie divadelné priestory v Českej republike adaptáciou rozľahlého Domu pánov z Fanálu v historickom centre Brna, kde vzniklo Centrum experimentálního divadla (stavba sa realizovala v rokoch 1990 - 1992). O tom všetkom podáva Petr Oslzlý svedectvo v knižke, ktorá je vecnou a nesentimentálnou kronikou doby a jedného neobyčajného divadla, ktoré tú dobu pomáhalo zmeniť. MARTIN PORUBJAK

(Autor je dramaturg SND, režisér a publicista)