„Spočiatku bol pokoj. Bolo mesto a dedina. Ľudia z mesta chodievali do dediny za čerstvým vzduchom, dedinčania zasa do mesta za novými topánkami a tak. Jedného dňa sa mesto začalo rozrastať. Šlo to pomaly, no nezadržateľne. Hranica mesta sa blížila k dedine.“ Taký je úvod poviedky Petra Pišťanka a Dušana Taragela O vplyve pitia kávy na riešenie bytovej otázky a reč je, samozrejme, o ich Devínskej Novej Vsi, kde obaja autori spolu vyrastali, a keď prišiel čas, začali aj spolu písať. Teda, aj spolu, ale i samostatne. Najskôr len tak pre seba a kamarátov, no ako sa ukázalo, zaujalo to aj iných a z oboch sa nakoniec stali spisovatelia. Ale opäť - aj spisovatelia, lebo po vyskúšaní rôznych zamestnaní je Peter Pišťanek (1960) momentálne šéfredaktorom internetového magazínu InZine a Dušan Taragel (1961) pracuje ako textár v reklamnej agentúre Soria & Grey. Takmer všetky publikované i nepublikované práce, ktoré Peter Pišťanek a Dušan Taragel vytvorili počas svojej spolupráce (i samostatne) v rokoch 1981 až 1999, zhromaždil Koloman Kertész Bagala do knihy Sekerou & nožom. V predvečer jej dnešného krstu v bratislavskom kníhkupectve Artforum sme požiadali o rozhovor Dušana Taragela, ktorý knižne debutoval v roku 1997 Rozprávkami pre neposlušné deti a ich starostlivých rodičov.
Práve rovnomenná poviedka Sekerou & nožom znamenala podľa vašich slov „znovuobjavenie vlastnej kreativity, pre ktorú stačil len papier a pero“. Ako to bolo?
„Vždy som si hľadal priestor na realizáciu svojich nápadov a po mnohých pokusoch som napokon skončil tam, kde som ako teenager začal. Nie som žiadny tímový hráč, som individualistická, egocentrická sviňa a nemám rád, keď som závislý od dobrej vôle alebo nálady niekoho iného. Písanie je osamelá, individuálna činnosť, do ktorej mi nemôže nikto hovoriť, a preto mi vyhovuje. Poviedka Sekerou & nožom ma naštartovala, odrazu som zistil, že viem artikulovať a že dokonca, keď dostanem nápad a začnem písať, vôbec nemusím vedieť, ako sa to celé skončí.“
O poviedke O vplyve pitia kávy na riešenie bytovej otázky ste dlho obaja tvrdili, že je vašou najlepšou. Už to neplatí?
„Pre mňa sú všetky naše spoločné poviedky rovnako dobré. Ale táto má skvelú absurdnú atmosféru, je krátka a hutná a čitateľ má možnosť sa zabaviť. Keď sme ju písali, ani raz sme sa o tom texte nebavili. Len sme si ho odovzdali a ten druhý v ňom doma pokračoval. Čo sme si chceli povedať, bolo v texte.“
V závere knihy sa píše, že poviedka Priekopník je vašou zatiaľ poslednou spoločnou prácou. Pišťanek sa však už nechal počuť, že ako spisovateľ končí.
„Pišťanek už vyhlásil všeličo. Je plný energie a objaviteľského talentu, rád sa rýpe v rôznych čudesných sférach a písanie je len jednou z oblastí jeho záujmu. Je unavený z dvojročného fabulovania Rivers of Babylon 3 a má chuť pracovať na niečom inom. Pišťanek je tvorca, bude kreovať do poslednej chvíle. Rovnako sa nekončí ani sa nikdy neskončila naša spolupráca.“
Vy teda nemáte podobné úmysly skončiť s beletriou?
„V žiadnom prípade. Kali Bagala je výborný vydavateľ a mám uňho priestor na realizáciu svojich nápadov. Záleží len na mne, kedy mu niečo prinesiem. V podstate ani nemusím nič vymýšľať, stačí mi, keď riadne dokončím to, čo mám rozrobené. Všetky dve knihy, ktoré som doteraz napísal, a aj všetky tie, ktoré chcem napísať, sú dosť staré nápady. Nechcem rozoberať, prečo som debutoval ako 36-ročný, ale je príjemný pocit vytvoriť niečo, pod čím ste riadne podpísaný a čo vzniklo len a len vo vašej hlave. Je to, ako keď sa človeku vo vysokom veku narodí dieťa.“
Píšete viac o sebe alebo ste prevažne rozprávačom príbehov iných?
„Nepíšem o sebe, píšem zo seba. Moje príbehy sú výplodmi mojej predstavivosti, skúseností, zážitkov a momentálnej nálady. Som v nich odtlačený, ale asi tak, ako architekt vo svojej budove alebo moste. Držím sa zásady, že vymyslené veci treba písať tak, aby vyzerali reálne, a ozajstné, autentické udalosti treba podávať ako vymyslené. Tak čitateľ prestane premýšľať nad tým, čo je asi pravda a čo výmysel, a drží sa príbehu - jedine v ňom je pravda.“
Devínska Nová Ves, v ktorej ste s Pišťankom vyrastali, sa panelákovou výstavbou dosť zmenila. Ako ju vnímate dnes?
„Žijú tam moji rodičia aj bratia. Okrem nich aj veľa ďalších ľudí, ktorých rád vidím. Snažím sa chodiť do Devínskej čo najčastejšie, pretože stále mám pocit, že tam patrím. Samozrejme, že sa mi nepáči, že v priebehu desiatich rokov tam pribudlo desaťtisíc ľudí, ale to nezmením. Miesta, ktoré sú dôležité, sa nemenia, zostávajú v hlave a ľuďoch, ktorí si ich pamätajú.“
K dedine neodmysliteľne patril Rudo Sloboda. Aké ste mali vzťahy?
„Istý čas husté a potom riedke, ale o to intenzívnejšie. Po Milošovi Žiakovi to bol prvý ozajstný spisovateľ, ktorého sme poznali. Mňa aj Petra mal veľmi rád a vždy sa potešil, keď sme k nemu prišli, pretože s nami nemusel hovoriť len o literatúre, umení a politike, ale mohli sme ohovárať aj obyvateľov rodnej dediny. On poznal našich rodičov a príbuzných, my sme poznali jeho rodinu a príbuzenstvo. Bol na nás hrdý a tešili ho naše prozaické úspechy. Každá návšteva uňho bola silným, nezabudnuteľným zážitkom. Vždy, keď idem okolo miesta, kde býval, cítim hlboký smútok a výčitky, že už tu nie je.“
Od roku 1994 pracujete v oblasti reklamy. Ako vidíte vzťah medzi reklamou a literatúrou?
„Keď Nemci obsadili Rakúsko, prvým terčom ich nenávisti bol Siegmund Freud. Len s veľkými problémami sa dostal za hranice. Pred odchodom musel podpísať papier, že sa s ním slušne zaobchádzalo. Freud ho bez mihnutia oka podpísal a ešte pripísal: Gestapo každému vrelo odporúčam. Tak je to aj s reklamou - každému kreatívnemu človeku ju vrelo odporúčam. Každý spisovateľ by mal ísť povinne na rok do reklamy, aby sa naučil písať jasne a stručne, aby sa naučil selektovať nápady, aby sa naučil niečo o marketingu a cieľových skupinách a podobné veci.“
Koľko percent z Taragela teda patrí literatúre?
„Ja som kreatívny človek a pre mňa je tvorba všetko, kde dostanem priestor. Netýka sa to len písania. Nemôžem to oddeliť.“ ALEXANDER BALOGH
