Hádam už poslednýkrát je tento rok v slovenskom kalendári 28. október všedným dňom. V parlamente je návrh, aby bolo výročie vzniku prvej Československej republiky vyhlásené za pamätný deň. Ak návrh poslanci schvália, aspoň čiastočne sa tým docení význam tejto udalosti v slovenských dejinách. A časom možno aj poslanci uznajú, že si toto výročie právom zaslúži, aby zaujalo miesto medzi štátnymi sviatkami Slovenskej republiky. Ale to si asi ešte chvíľu budeme musieť počkať.
Minuloročné okrúhle osemdesiatiny Československa si Slovensko pripomenulo tým najlepším spôsobom - slovenskí voliči sa v parlamentných voľbách vyslovili za zásadnú zmenu dovtedajšieho politického kurzu krajiny, dali svoju dôveru demokratickej opozícii a vlastne tak Slovensko vrátili na cestu, na ktorú sa ešte ako súčasť federácie vydalo v novembri 1989. V istom zmysle bol minuloročný návrat k novembru 1989 aj návratom k októbru 1918 a jeho demokratickým ideálom.
Rok po nástupe novej vlády sa ukazuje, že aj medzi tým, čo nasledovalo po októbri 1918 a po septembri 1998, sú neprehliadnuteľné podobnosti. V tom dobrom i v tom zlom. Rovnako ako v medzivojnovej Československej republike, aj na dnešnom Slovensku sa veľmi silne prejavuje stranícky partikularizmus, klientelizmus a prílišná opatrnosť pri presadzovaní razantnejších zmien. Napriek týmto nedostatkom možno i dnes vnímať prvú ČSR ako vzor demokracie vysoko vyčnievajúci nad režimy okolitých krajín toho obdobia i nad režimy, ktoré ovládali toto územie v neskorších časoch. Podobne je i dnešná vládna koalícia napriek svojim chybám a omylom lepším riešením ako akákoľvek iná reálne do úvahy prichádzajúca vládna zostava. Toto konštatovanie, pochopiteľne, nemôže byť dôvodom na sebauspokojenie a rezignáciu na zápas so spomínanými negatívnymi javmi. To, nad čo sa môžeme povzniesť pri spomienke na republiku, ktorá svoju históriu začala písať pred 81 rokmi, nemôžeme ospravedlňovať pri hodnotení súčasnej reality.
Predmníchovská ČSR nakoniec podľahla tlakom zvonku a stala sa obeťou nastupujúceho fašizmu. Súčasnej demokratickej vládnej garnitúre žiadne nebezpečenstvo zvonku nehrozí, môže sa však stať obeťou vlastných chýb. Hrozba návratu autoritatívneho režimu vytrhávajúceho Slovensko zo západného civilizačného okruhu ešte nie je natrvalo zažehnaná. O dôvod viac snažiť sa o dôsledné zmeny a transparentnú politiku s väčším nasadením ako československí demokrati 20. a 30. rokov.
V tejto snahe však má Slovensko jednu nezanedbateľnú nevýhodu. Chýba mu silná a nespochybniteľná politická autorita, ktorá by celým svojím životom i politickým pôsobením dokazovala, že demokratická politika presahuje boj o moc a presadzovanie záujmov, že demokratická politika je aj o presadzovaní ideálov a o úcte k hodnotám, že politika a morálka nemusia byť v rozpore. Na dnešnom Slovensku je skrátka prázdne miesto, ktoré v prvej Československej republike zaujímal jej zakladateľ a prezident T. G. Masaryk. A to je zasa o dôvod viac vážiť si demokratické tradície z vlastnej minulosti. Demokratický odkaz 28. októbra 1918, prvej ČSR a jej prezidenta T. G. Masaryka majú v neveľkej zbierke demokratických tradícií, ktoré má Slovensko k dispozícii, určite čestné postavenie.
(Autor je hovorcom
Demokratickej strany)
