Desaťročie 1910-1920 bolo desaťročím expresionizmu, hnutia vzpierajúceho sa všetkým definíciám. Odrazu v tomto desaťročí začalo byť rozhodujúce vyjadrovanie vnútorného sveta citov, predstáv - „rozbúreného chaosu duše“. Novému smeru dalo označenie latinské slovo pre výraz - expressio. Priestorom expresionizmu bola nemecká jazyková oblasť, centrami Berlín, Mníchov, Lipsko a doménou výtvarné umenie, literatúra, divadlo. Básnici boli zároveň výtvarníkmi a výtvarníci začínali ako básnici. Literatúru expresionistickej éry, a v rámci nej špeciálne poéziu, približuje prvá slovenská antológia nemeckého a rakúskeho expresionizmu. Spolu s prekladateľom Jánom Štrasserom ju autorsky pripravil Peter Zajac. Ich výber je v slovenskom kontexte prvý. Po kvalitnom českom výbere Ludvíka Kunderu spred tridsiatich rokov Haló, je tady vichr, vichřice! (1969), po Kunderovej časopisecky uverejňovanej Panoráme expresionismu (Světová literatura 1990, 1991) a jeho „vybraných kapitolách z dejín nemeckej poézie 20. storočia“ (Vůně soli, 1996), po ojedinelých súčasných slovenských knižných prekladoch Zajaca a Štrassera (napríklad Morgenstern alebo Benn) je prvá slovenská antológia expresionizmu Krik a ticho storočia výberom tvorivým a koncepčne premysleným. Hoci sa sústreďuje iba na lyriku, krátku prózu a dramatiku ponecháva bokom, všetky tematické a výrazové dominanty expresionizmu vystihuje.
Antológia predstavuje expresionizmus v blokoch, z ktorých plasticky vystupujú jeho hlavné témy - kríza, chaos, zmena, sen, šialenstvo, smrť, mesto a kľúčové expresionistické motívy - vzbura synov, sociálna revolta, únik, nový človek, farebnosť, démoni miest, vojnové vízie, kabarety a prostitútky. Vidíme pred sebou expresionistické rozbíjanie jazyka a verša, gramatiky a ďalšie expresionistické postupy - alogickosť, techniku montáže a koláže. Na ukážkach z tvorby niečo vyše päťdesiatky autorov predstavujú Zajac so Štrasserom základné podoby expresionistickej poézie. Pritom rovnakou mierou postihuje obe jej hlavné línie: pateticko-vážnu, programovo proklamatívnu a tiež experimentátorskú, odľahčenú a groteskne hravú - napríklad dada, „nemanželské dieťa expresionizmu“. Máme možnosť sledovať hľadanie nového výrazu zodpovedajúceho vnútornej situácii expresionistov, ktorej vládol pocit narušenia, apokalypsa, zdesenie z odľudštenia, nezmyselnosti, izolácie, cudzoty a prázdnoty. Úzkosť, ktorá bola na opačnom póle zaokrúhlenosti a harmonizačného gesta starého jazyka. Preto si doslova vyžiadala revíziu dovtedajšej básnickej reči. Naliehavo a dynamicky vyslovovaný nepokoj jednoducho potreboval nové formy. A ak sa aj stalo, že forma ostala stará - ako v prípade expresionistického sonetu, obsah je nezakryte provokujúci a šokujúci. Snové vízie sa ocitajú vedľa politicko-aktivistických výziev, intímne témy v susedstve anarchistických prevolaní. Obraz apokalypsy stojí proti obrazu prostitútky. Cit a znecitlivenie idú v expresionizme vždy ruka v ruke. Túžba po láske je konfrontovaná s vlastnou citovou impotenciou, pátosu kontruje cynizmus. Čítanie antológie Krik a ticho storočia je výzvou ponoriť sa do textov, ktoré sú samá rozbitosť, hektickosť, výbušnosť a naliehavosť. Tomu príbuznú podobu má aj autorský doslov Petra Zajaca: nie súvislý text, ale dvadsaťtri bodov, aktuálnych zastavení sa nad témou expresionizmu. Presných a koncíznych, provokujúcich ku konfrontácii a zamysleniu. DANA KRŠÁKOVÁ
(Autorka je literárna kritička)
