Dňa 6. 9. 1999 ma upútal článok Prezident Schuster sa priznal, že zostal katolíkom aj v časoch, keď bol komunistom. V tom čase som čítala knihu R. Schustera Ultimátum. Nalistovala som si stranu 170 tejto publikácie, kde pán Schuster píše o svojich rodičoch, o otcovi, ktorý vstúpil do KSČ v roku 1945 a jej členom zostal po celý život. Jeho matka vraj bola veľmi pobožná, deti chodili do kostola a boli i na prvom prijímaní. V ďalšom odseku pán Schuster píše: „Vstupom do strany (zrejme KSČ) som musel prerušiť všetky kontakty s cirkvou. Začal som veriť ideálom socializmu. S postupným životným a pracovným dozrievaním však moje presvedčenie začalo klesať. Čím vyššie som stúpal a získaval širší rozhľad, tým menej som bol presvedčený o životaschopnosti marxisticko-leninskej teórie, najmä keď som videl, kto stojí na čele spoločnosti v socialistických štátoch…“ Výroky pána Schustera sú často veľmi rozporné. Som neveriaca, ale i tak nedokážem pochopiť, že katolík pán Schuster vymenil vieru za marxistické učenie. Vstúpil do strany, ktorá vraždila, žalárovala a nemilosrdne prenasledovala kňazov aj veriacich. Pán Schuster nebol sám, kto sa za 30 strieborných zriekol viery. Rovnako nedokážem pochopiť, prečo neopustil stranu, ktorej ideálom postupne prestával veriť. Že by túžba po moci? On a jemu podobní vystúpili z KSČ až na jar 1990, keď už bolo všetkým jasné, že komunistická strana v najbližších rokoch nemá šancu. A ako zázrakom sa zo dňa na deň z komunistických špičiek stali zbožní katolíci. Neviem, čo cítili v prítomnosti pápeža. Ja, hoci som ateistka, som sa za týchto farizejov hanbila.
MILADA OROSOVÁ,
Košice
