Posielam vám pár slov o našej septembrovej dovolenke. Bývali sme v Tatranskej Lomnici a prvý deň sme si plánovali naše túry. Na stanici visutej lanovky sme našli oznam, že práve v týždni našej dovolenky nepremáva a bol tam odkaz na takzvanú vajíčkovú lanovku. Nasledujúci deň sme zažili príbeh č. 1. Skoro ráno sme sa vybrali k odporúčanej lanovke. Na parkovisku pri lanovke vyberal dozorujúci pracovník od štyroch nemeckých turistov po 150 Sk. Za deň. Pri pokladni lanovky sme našli oznam, že lanovka v pondelok nepremáva (nikdy). Sklamanie sme ako dobre vychovaní občania SR prehltli. Horšie to bolo s Nemcami, zvyknutými na korektnosť a presnosť. Videli sme, ako sa sklamane vracajú na parkovisko. Hľadali strážcu, ale na búdke bol len oznam Išiel som sa najesť. (Mohol ísť, veď vybral štyrikrát 150 korún, to je 600 korún). V utorok sme zažili príbeh č. 2. Lanovka fungovala. Po túre na Lomnické sedlo blízko Hrebienka manželka spadla a zlomila si ruku. Zubačkou sa nám podarilo dostať sa na polikliniku v Smokovci s nádejou aspoň na prvú pomoc. Pri okienku informátorky sme zistili, že o 13.30 h tam nemajú ani chirurga - býva tam iba dve hodiny denne - ani laborantku röntgenu a že teda máme ísť do Popradu. Keďže som mal svoje auto v Tatranskej Lomnici, rozhodol som sa ísť električkou. Informátorku vôbec nenapadlo, že pred budovou polikliniky nečinne stojí sanitka. Po požiadaní vodiča a vyplnení príkazu na jazdu sme sa dostali k hotelu a naším autom do Popradu. Náš príbeh sa skončil v nemocnici na traumatológii perfektným a rýchlym ošetrením. Za takýto prístup by som rád spolu s manželkou kolektívu lekárov i sestričiek úprimne poďakoval. Iba kúsok nám chýba, aby sme sa my a najmä cudzinci cítili na Slovensku ako ľudia. Veď tu máme toľko krásneho.
ĽUBOMÍR TITL, Bratislava
