Vždy, keď sa dočítam v zahraničných novinách kritiku na slovenský cestovný ruch a služby, sa mierne povedané nahnevám. Presviedčam známych, ako sa mýlia. Ich kritika bola i hlavným dôvodom toho, že som sa rozhodla napísať o pamiatkach v čo najlepšom svetle. Ale už to tak chodí, že nie vždy všetko dopadne tak, ako si predstavujeme… V jedno sobotné ráno sme sa rozhodli, že je najvyšší čas oprášiť staré spomienky na hrady, zámky a kaštiele. Voľba padla na kaštieľ Antol. Prišli sme tam však až o 14.50 h. Na mieste sme zistili, že strážené parkovisko je skutočne strážené do 16.00 h, čo sme privítali. Veď ak nám ukradnú starú škodovku, sme stratení. Spokojne sme sa vybrali na prehliadku kaštieľa. Pri nákupe lístkov, ktoré neboli najlacnejšie, sme poprosili aj o materiály so základnými informáciami. Skoro sme onemeli od úžasu. Niežeby nám ich neponúkali, ale najlacnejší za desať korún. V období počítačov a kopírok by základné informácie isto mohli byť zahrnuté v cene vstupenky. Keďže sme sa tešili na prehliadku, vzájomne sme sa utešovali - čo nebolo na papieri, dozvieme sa počas prehliadky. Prehliadka bola stručná a neuveriteľne rýchla. Až tak, že sme sa nestihli ani zastaviť a už sme boli vonku. Poviete, že som sa mala pýtať. Priznám sa však, že viac ako jednu otázku som nestihla položiť. Ešte väčšiu smolu mali zahraniční turisti, pretože ich prekladatelia im nestihli preložiť ani začiatok vety a už sme boli v inej miestnosti. A to som ešte nespomenula - biznis. Keď je totiž v zámku svadba, máte smolu. Neuvidíte prehliadku celú. Ozaj, ktovie či vedenie kaštieľa rozmýšľalo o zavedení drahších a lacnejších lístkov podľa dĺžky prehliadky. Len niekoľko krokov od zámku je sokoliareň a hneď vedľa raziareň mincí. Stačilo by trochu ochoty, milý úsmev a odniesli by ste si zážitok v podobe vlastnoručne vyrazenej mince a dobrý pocit, že to ide aj ináč. Na strážené parkovisko sme sa vrátili o 15.40 h. Tam však okrem našich neviditeľných anjelov strážnych nebol nik, nieto ešte strážna služba. Tak sme si povedali, nenecháme si pokaziť náladu. Byť v Antole a neprezrieť si Banskú Štiavnicu, to by bol hriech. Mesto nás privítalo milo. Bolo príjemné vidieť, ako ho opravujú. Keď sme zbadali Národné banské múzeum, bolo rozhodnuté. Ideme! Ale ako sme do múzea vošli, tak sme vzápätí i vyšli. Posledný vstup v lete je vraj o 16.00 h napriek tomu, že otvorené má byť do 17.00 h. Keďže ich ľudia asi obťažovali, zatvorili o 16.40 h. V mestskom informačnom stredisku nám na našu sťažnosť odpovedali, že boli radi, keď sa im podarilo presadiť aspoň takéto „dlhé“ návštevné hodiny. Že by v múzeu mali taký prebytok turistov?

HELENA FURKOVÁ, Bratislava