Štvrťstoročnica, to už je pekný vek aj pre človeka, nieto ešte pre hudobný festival. Bratislavské jazzové dni sa stali počas nej podujatím, na ktoré treba ísť. Nielen v zmysle toho, že sa na nich patrí ukázať (i keď aj to je v istých kruhoch móda), ale hlavne si netreba nechať ujsť vystúpenia špičkových hudobníkov. Význam cítim na vlastnej koži: Keď som ešte ako šestnásťročný adolescent išiel na prvý ročník, tiež som toho o džeze veľa nevedel a šiel som tam iba preto, že sa to v istých kruhoch patrilo. Možno to spustilo sériu reakcií a dnes má džez v mojom hudobnom svete prevahu. Opäť sa ukázalo, že z bývalých mladých snobov sa môžu stať dobre informovaní nadšenci. Ctený čitateľ iste odpustí osobnejší tón, ale k džezákom mám skrátka osobný vzťah a vždy, keď sa končia, je mi popri únave ľúto, že tá skvelá hudobná a ľudská spoločnosť sa končí. Lebo na džezáky sa chodí aj za priateľmi.
Dvadsiaty piaty ročník (22. - 24. októbra) bol náročný, pretože prvé dva večery išiel program nepretržite na striedačku v dvoch sálach. V malej bola prehliadka slovenského džezu a vo veľkej medzinárodné pódium. Tohoročné džezové dni boli skutočne džezové a rockovo sa orientovali iba dve formácie, zhodou okolností slovenských gitaristov: Henry Tóth so svojou skupinou a s hosťujúcou Adrienou Bartošovou a Andrej Šeban, ktorý zahral s ASH bandom tradične improvizovaný set. Taktiež sa v dramaturgii prejavili aktuálne trendy smerovania k etnickej world music: na radostnom vystúpení kubánskych Cubanismo! málokto rozmýšľal, čo ešte je a čo už nie je džez, napokon, je to asi zbytočné. Africkým folklórom je ovplyvnená aj skupina African Heart rakúskeho saxofonistu Sigiho Finkela, tu som však mal pocit, že ide o snahu čo najlepšie sa predať, pretože na vystúpení boli diskutabilné momenty. Tridsaťjedenročný Portoričan David Sanchez používa karibské vplyvy ako esenciu a pretavuje ich do svojej umeleckej výpovede. Jeho hutný saxofón, moderný džez a rytmické pletivo bicích a perkusií na albumoch sú magické, žiaľ, dvaja členovia kapely ostali stratení na letisku v Paríži, a tak vystúpenie bolo veľmi komorné. A to nesluší záveru únavného maratónu.
Pre mňa bolo vrcholom vystúpenie Billa Bruforda so skupinou Earthworks. Bruford je jedným z najrešpektovanejších svetových rockových hudobníkov, hral v slávnych kapelách King Crimson a Yes. Klavír, kontrabas, soprán/tenorsaxofón mocne poháňali neposedné Brufordove bicie, výkony sa znásobovali a v kapele vládla magická empatia, ktorá nasvedčuje tomu, že v hudbe sú najdôležitejšie veci mimo hmatníka, klávesov, klapiek a paličiek. Skrátka, softvér je dôležitejší ako obsluha hardvéru. Skupinu Grand Slam tvoria páni muzikanti - každý z nich je schopný originálnej a napodobňovanej výpovede: Jim Hall - gitara, Joe Lovano - saxofón, George Mraz - kontrabas, Lewis Nash - bicie. Vedia komunikovať a dať priestor. Kapitolou samou osebe je Jim Hall, ktorý má bez jedného roku sedemdesiat a nikdy si nepovedal: „Tak, a ďalej nech idú mladí.“ Z tých príjemných zážitkov tohoročných džezákov musím spomenúť aj skupinu Virus zo Žiliny, hrajúcu melodický smooth jazz, virtuózne maďarské Kaltenecker Trio (klavír - basgitara - bicie). Pekne, rytmicky pregnantne a sviežo hral nemecký klavirista Martin Schrack, ktorý vystúpil so svojím triom. Príjemná, aj keď skôr do dobrého klubu k dobrému vínku a dobrým priateľom bola formácia A Tribute To Duke Ellington, zložená zo starých pánov, čo hrali s Ellingtonom. Bubeník je ročník 1919! Jediným reprezentantom väčších formácií (okrem štrnásťčlennej kapely Cubanismo!) bol nový bratislavský 17‘Men Bigband pod vedením skúseného Kamila Paprčku. Hrajú tu aj veľmi mladí hudobníci a to je vždy dobre. Inak sa bigband odvoláva na tradície žánru a nesnaží sa vymýšľať nejaké nové pohľady. Funky náladu zasa šíril jarreauovský Berco Balogh so svojím all-stars tímom Bee Connection. A Peter Lipa si zaspieval so svojím zohraným bandom. „Scat s hlasom vhodným na kantilénu“ predviedol poľský spevák Marek Balata. Dvadsiaty piaty ročník priniesol niekoľko mimoriadnych koncertov. Chýbal však špičkový predstaviteľ elektrického fusion či funk jazzu, alebo elektrického blues. To by bol určite záver festivalu, čo by každého prebudil. A tiež by potešilo, keby sa objavila nejaká zaoceánska speváčka. Diana Kralová? Cassandra Wilsonová? Na druhej strane mi je jasné, že sú mnohé limity - balík, ktorý je k dispozícii, plány ciest umelcov - a žiaden festival sa nedá robiť systémom „tohto chcem a idem ho kúpiť za každú cenu“. Záverečný pocit je rovnaký už roky: spokojnosť a únava.
MARIAN JASLOVSKÝ
(Autor je redaktorom internetového časopisu inZine.sk)
Podrobnejšiu správu o Bratislavských jazzových dňoch prinesie tento týždeň týždenník Domino fórum.
