Dominick Dunne s radosťou tu a tam trúsi slávne mená. Truman Capote, Gary Cooper, Fred Astaire, Nancy Reaganová, Elizabeth Taylorová, Mia Farrowová, Natalie Woodová, Jane Fondová, Paul Newman, Beatles, Billy Wilder, Andy Warhol - celých pätnásť minút je schopný chrliť mená celebrít. No hoci prispievateľ časopisu Vanity Fair (Trh márnosti) a románopisec pozná zástupy ľudí a Američania by si ho mali pestovať ako národný poklad za rozprávanie historiek o bohatých a slávnych, nie každý ho má rád. Frank Sinatra raz čašníkovi zaplatil 50 dolárov, aby udrel Dunna do hlavy, čím ho chcel strápniť. Keď Dunne odchádzal z reštaurácie, čašník za ním vybehol so slzami v očiach a vysvetľoval, že musel Frankiemu vyhovieť. „Sinatra bol gangster. Nič z toho, čo som o ňom kedy povedal, nebola klebeta ani informácia z druhej ruky. Boli sme jeho obeťami. Spôsobil nám nesmierne poníženie: bili nás, zatiaľ čo on tam sedel a díval sa na nás ako na program. Nenávidím ho ešte aj dnes. Po jeho smrti sa ľudia snažili urobiť z tohto vyvrheľa svätca,“ hovorí Dunne, ktorého manželku raz Sinatra dohnal k slzám. Dunnove trpké, smutné, ironické a občas radostné myšlienky o celebritách, o podstate slávy a o neúspechoch sa naplno prejavujú v novej fotografickej knihe s titulom Ako sme kedysi žili: spomienky známeho chválenkára. Kedysi bol Dunne úspešný filmový a televízny producent, ktorý si vzal bohatú príslušníčku smotánky a žil v najlepšej časti Beverly Hills. Nebolo svadby, ktorej by sa nezúčastnil, často s manželkou v úlohe vydatej družičky a nenašla sa hviezda či vychádzajúca hviezdička ani šéf štúdia, ktorých by nepoznal. Potom sa jeho svet rozpadol. Ale znovu našiel sám seba, vrátil sa do centra pozornosti ako prispievateľ a reportér pre Vanity Fair pri najzaujímavejších procesoch desaťročia, vrátane súdu v prípade vraždy O. J. Simpsona, kde sedel v prvom rade. Napísal niekoľko románových bestsellerov, pričom tvrdí, že ani raz sa nemusel uchýliť k tomu, aby si niečo vymyslel. „Nikdy si nič nevymýšľam. Videl som priveľa. To už nemôžete ani vylepšiť, zmeniť. Mal som mimoriadne privilégium stýkať sa s honoráciou a všetko toto som videl za 40 rokov,“ hovorí. Teraz Dunne prebral desiatky albumov s fotografiami - tie si ponechal aj v čase, keď rozpredal všetok ostatný majetok - a zverejnil 200 fotiek šťastných, baviacich sa slávnych ľudí na rozprávkových večierkoch, na pláži v Malibu, na svadobných hostinách v Beverly Hills a na večeriach v Bel Air. Fotografie doložil trpko-sladkým autobiografickým textom, ktorý v zásade hovorí: Značné množstvo ľudí, ktorých tu vidíte usmievať sa, skončilo zle. Na jednom obrázku stojí upravený Sal Mineo v plavkách vedľa očarujúcej Jill Hayworthovej v bikinách, zatiaľ čo popisok vysvetľuje, že Minea našli ubodaného v byte a dôvodom a príčinou vraždy boli buď drogy, alebo sex. A dá sa vycítiť aj podtext: v meste falošného pozlátka neexistuje horší hriech ako zlyhanie. A toto je príbeh samotného Dunna. Keď v Hollywoode dosiahol absolútne dno - aj zásluhou množstva alkoholu a kokaínu a opustila ho manželka, zaregistroval, že sa k nemu všetci obrátili chrbtom. Raz, keď bol v úzkych, ho milo prekvapilo a potešilo pozvanie na večeru k Mary Bennyovej, vdove po Jackovi Bennym. Celý večer s ním však neprehovorila ani pol slova. Zdalo sa, že ho pozvala, lebo potrebovala „muža, čo by sedel v zlatom kresle medzi dvoma ženami“. Hľadela cez neho, akoby ani neexistoval - a on odišiel zahanbený a deprimovaný. Vtedy dospel k rozhodnutiu, ktoré mu zachránilo život - odišiel z mesta, vydal sa do Cascade v štáte Oregon a začal nový život bez drog a alkoholu, bez celebrít a priateľov. „Samotu som objavil v päťdesiatke,“ vyznáva sa. Spomína si, že keď žil v Cascade v chatke a zúrivo písal na stroji svoj prvý román, dostal list od starého priateľa v podobnej situácii, Trumana Capoteho, ktorý ho primäl vytrvať. „Truman Capote zohral v mojom živote oveľa väčšiu úlohu, než vôbec tušil. Mal som ho rád, zbožňoval som jeho slávu, a keď som bol na dne, napísal mi list, ktorý mi pomohol vydržať. Spoločensky sa degradoval za to, že napísal pravdu o svojich priateľoch, lebo bol alkoholik a ako taký sa nazdával, že mu to prejde.“ Dunne tiež robí, čo je v jeho silách, aby vylepšil reputáciu ďalšieho skrachovanca, Petra Lawforda, anglického herca, ktorý si vzal Kennedyovku a ktorého podľa Dunna zničilo, že z neho urobili prezidentského poslíčka a dodávateľa. „Bol to skvelý chlapík, ale jeho príbeh bol tragický,“ vraví Dunne. K nemu sa celkom milo zachoval neznámy drsný chlapík menom Belden Kateman, ktorý žil v starom dome Garyho Coopera a dáko sa mu darilo lákať nádherné hviezdičky, aby sa k nemu prisťahovali. Kateman sa dopočul, že Dunne má vážne problémy, že ho vyobcovali za prechovávanie drog, a že má ísť pred súd. Požiadal ho o detaily a o meno príslušného sudcu. Na druhý deň sudca prípad zrušil. Dunne sa neskôr Katemana spýtal, prečo mu pomohol, a dozvedel sa: „Keď som prišiel do mesta z Vegas, nikto sa na večierkoch so mnou nerozprával - okrem vás.“ Niekedy sa oplatí rozprávať s neznámymi. (REUTERS)