Firmám, ktoré sľubujú veľké výnosy, sa zrejme darí, lebo inzerujú, a tiež preto, že inzerujú. Systém úspechu je zvyčajne založený na tichom spoločenstve. Keď spoločnosť skrachuje, ostane tichým spoločníkom iba spomienka a namiesto korún bezcenná zmluva. Z investora sa stane bežný veriteľ s malou nádejou, že mu raz niekto peniaze vráti. Reklamy prirodzene o rizikách nehovoria.

Ak sa na Slovensku darí inštitútu tichého spoločenstva, znamená to okrem iného aj to, že existuje potenciál úspor. Ak sporivci vedome alebo nevedome využívajú možnosti s vysokým rizikom, môže to znamenať aj to, že nemajú inú možnosť. Akože nemajú.

Pre banku je klient zaujímavý, keď má trvalý zostatok na účte okolo milióna korún. Pre takých dokáže každá slušná banka obstarať cenné papiere, spravovať ich, vyhľadáva možnosti na najlepšie zhodnotenie peňazí. Investičné fondy na Slovensku vymreli po tom, ako kosu do rúk zobral bývalý štátny tajomník ministerstva financií Jozef Magula. Kapitálový trh je len symbolický a ani obchodníci s cennými papiermi o malých klientov nemajú záujem.

Investičná klíma na Slovensku zamrzla. Zimy sa neboja najmä spoločnosti sľubujúce ohromujúce výnosy. Otázne je len to, či majú aj niečo iné ako odvahu. Občan by mal naozaj používať pri investovaní rozum, čo pravdaže nemusí znamenať, že učiteľka materskej školy bude každý deň študovať správy o pohybe indexov na svetových burzách a z mobilného telefónu volať svojho makléra na burze, aby predal akcie a všetko vrazil do japonského jenu, lebo americký minister financií sa preriekol… Investovať rozum a investovať s rozumom sú dve rozdielne činnosti.

Na príklade neexistencie možností investovať a premieňať úspory na kapitál možno dokumentovať doterajšie zlyhanie reforiem. Ani jedna vláda doteraz nevytvorila skutočne fungujúce inštitúcie trhu a zákony, ktoré jasne a prehľadne vymedzujú pravidlá. Nechce sa veriť, že je to zámer. Reálnejšia bude asi úvaha o kombinácii neschopnosti a nezáujmu. Vplyv akejkoľvek vlády sa znižuje vytvorením prostredia, v ktorom budú operovať síce regulované, ale predsa len súkromné peniaze, ktoré nemusia mieriť práve do politických a iných záujmov skupiny ľudí, ktorí práve vládnu. V konečnom dôsledku by sa vláde rozviazali ruky, pretože by nemusela bojovať s pokušením ovládať aj slobodu voľby. A akcionár by vždy a celkom presne vedel, či je ovečka, alebo bača.

EDUARD ŽITŇANSKÝ

(Autor je reportérom týždenníka TREND a biznismagazínu DUEL)