Žilinskí futbalisti dlho nevedeli nájsť recept na urasteného brankára hostí Ivana Trabalíka, ktorý s basketbalovou výškou 200 cm vzbudzoval rešpekt. Ivan zmaril domácim i pokutový kop. „Čo mi je platné, že ma tu chválite, futbal je kolektívny šport a my sme doma prehrali. Ako sa hovorí, ani anglická kráľovná sa nepýta na hru, ale na výsledok. K jedenástke len toľko: bolo dobré, že som riskol roh. Ale pravdupovediac, nebol som do poslednej chvíle rozhodnutý, čo spravím, mal som nutkanie zostať na mieste, lebo teraz je v móde kopať penalty do stredu brány.“ Obrana hostí sa až priveľmi spoliehala na svojho brankára, ktorý hoci robil, čo mohol, nakoniec nezabránil prehre, vôbec prvej vo vzájomných superligových zápasoch oboch tímov. „M. Mintál ma prestrelil pomedzi nohy a Barčík to trafil nakríž do vzdialenejšieho kúta. Či sa dalo tomu zabrániť? Nuž, všetko sa dá chytiť. Naše mužstvo hrá na hranici možností. Kríza, ktorá doľahla na nás, sa prejavuje.“ A ako sa na duel pozerá žilinské žihadlo vpredu - Mário Adamčík, ktorý je v Žiline ako hráč Ružomberka na hosťovaní do konca jesennej časti? „Sú aj takéto zápasy, máte kopec šancí, a nie a nie streliť gól. Inokedy si vypracujete jednu-dve príležitosti na skórovanie a sú z toho tri góly. Tréneri nám v kabíne cez prestávku dohovárali, aby sme nestratili hlavu, že hráme dobre. Aby sme si pri zakončovaní viac verili a tieto situácie riešili chladnokrvnejšie. Ja som upozorňoval chalanov na to, čoho je Trabalík schopný, a som rád, že napokon sme ho zlomili. Zaslúžili sme si vyhrať. Spravodlivosť sa otočila právom na našu stranu.“

ĽUBOMÍR CHOCHULA