ov, morské prúdy a pod. V geologických dobách Zeme, ktoré počítame na miliardy a milióny rokov, sa tieto faktory menili a následkom toho boli aj dlhodobé a výrazné zmeny podnebia - klímy. Posledné veľké výkyvy, ako je dobre známe, boli počas tzv. doby ľadovej. Bolo to obdobie trvajúce asi dva milióny rokov, ktoré sa skončilo približne pred 10-tisíc rokmi. Striedali sa studené a suché doby ľadové s dobami medziľadovými, počas ktorých bolo podnebie podobné dnešnému, pričom hladina oceánov kolísala až o 100 metrov. Vo vrcholoch ľadových období bolo v strednej Európe o 11 až 13 stupňov chladnejšie ako v súčasnosti, ľadovec siahal až po Karpaty a v Škandinávii mal hrúbku asi 3 km.
ÉRA CIVILIZÁCIÍ
Približne pred 11-tisíc rokmi sa začalo teplé obdobie nazývané holocén. Teplota „rýchlo“ stúpala, ľadovce sa roztápali, nasledkom čoho stúpala hladina oceánov, najvýraznejšie v období pred 9000 až 5000 rokmi. Obdobie spred 8000 až 5000 rokov nazývame klimatické optimum, vtedy bolo v strednej Európe o 2-3 °C teplejšie ako dnes. 10-tisíc rokov je z geologického hľadiska len veľmi krátka doba, v ktorej sa základné faktory ovplyvňujúce klímu, ako sme ich menovali, prakticky nemenili. Ale aj v tomto „krátkom“ období sa dali zaznamenať zmeny klímy, ktoré trvali viac ako 100 rokov, aj krátkodobé kolísania, ktorých dĺžka je, podľa definície, 10 až 100 rokov. V tomto období, období vzniku a rozvoja civilizácií, mali niekedy aj relatívne malé zmeny a kolísania klímy pre konkrétnu civilizáciu až osudový význam. Variability totiž ani nemusia byť globálne, môžu sa týkať len niektorej oblasti Zeme. Otázka znie, čo tieto výkyvy spôsobuje, keď hlavné faktory sú prakticky nemenné.
Cirkuláciu atmosféry, počasie a klímu ovplyvňuje zložitá spleť ďalších premenlivých vplyvov a síl. V troj- až päťročných cykloch sa mení v rovníkovom pásme Tichého oceánu teplota povrchových vrstiev vody. To vyvoláva známy úkaz El Niňo. Slnečná aktivita prejavujúca sa výskytom slnečných škvŕn má 11-ročný cyklus, kolísanie zemského magnetizmu 22-ročný. V sústave svetových oceánov existuje tzv. veľký oceánsky prenos, uzavretý cirkulačný systém, pričom jeden uzavretý kruh trvá 500 až 2000 rokov. Výskumy ukazujú, že rýchlosť a smer prúdenia sa môžu ľahko zmeniť, tým sa zmení rozloženie teploty povrchu oceánov a to vyvolá aj zmenu atmosférickej cirkulácie. Pomaly sa meniace klimatické podmienky môžu v hraničných situáciách vyvolať v niektorom regióne úbytok vegetácie, a tým sa môžu urýchliť aj zmeny klímy. Krátkodobo ovplyvňujú podnebie aj veľké sopečné výbuchy. Pri nich sa dostane do vysokých vrstiev atmosféry veľké množstvo prachu, ktoré spôsobí zoslabenie slnečného žiarenia. V stratosfére, kde sa už netvoria oblaky, prach nie je „vyplavovaný“ zrážkami a môže sa tam udržiavať aj niekoľko rokov.
Približne pred 6-tisíc rokmi bola priemerná teplota asi o 2 °C vyššia ako v súčasnosti a bolo viac zrážok. Boli to priaznivé podmienky na zrod poľnohospodárstva v Egypte a Mezopotámii, prvýkrát vznikol niekde nadbytok potravín. Ľudia mohli žiť pohromade a vznikli prvé mestá. V Európe bola polovica Islandu pokrytá lesmi a alpské ľadovce boli podstatne menšie ako dnes. Akú úlohu hralo podnebie v dobe rozkvetu antického Grécka, vzostupu a pádu Rímskej ríše, je dosiaľ sporné. Isté je, že podnebie sa začalo ochladzovať a mnohé záznamy o neúrode sa pripisovali počasiu. V Strednej Amerike bolo okolo roku 800 dlhé obdobie sucha, ktoré pravdepodobne zapríčinilo zánik ríše Mayov.
POSLEDNÉ TISÍCROČIE
Začiatok tohto milénia možno v Európe charakterizovať ako klimatické optimum, čo znamenalo teploty podobné dnešným. Vinič, ktorý doniesli do strednej Európy a Anglicka Rimania, sa v čase na prelome tisícročí rozšíril do severného Nemecka a Litvy. V roku 1066 bolo v Anglicku 38 vinohradov. Vikingovia osídľovali Island, Grónsko aj pobrežie Ameriky. Po roku 1200 sa však začínajú s existenciou v týchto končinách problémy súvisiace s ochladzovaním. V prvej polovici 14. storočia sa na Islande prestáva pestovať obilie a v Anglicku vinič. Podľa výskumov veľké ochladenie pripadá na roky 1367-1379, podľa ság vtedy na Islande zahynulo veľa podvyživených ľudí. Ochladenie bolo zaznamenané aj u nás. V Spišskej kronike z r. 1242 sa dozvedáme, že „veľa ľudí zahynulo zamrznutím, zima spôsobila hladomor a polia ostali po tri roky neobrobené“. V Kronike Gašpara Heltaia sa uvádza, že „v zime 1383/84, keď kráľ Matej viedol ťaženie z Bratislavy do Viedne, boli mimoriadne silné mrazy, veľa vojakov zmrzlo, keď vojsko postupovalo po silnom ľade, ktorý pokryl Dunaj“.
V rozmedzí rokov 1450 až 1850 bolo ďalšie veľmi studené obdobie, ktoré dostalo pomenovanie „malá doba ľadová“. V Európe klesla priemerná teplota o 1 °C, pričom sa striedali veľmi chladné, až 30-ročné obdobia, s teplejšími periódami. V Londýne, na zamrznutej Temži sa konali slávnostné trhy, po zamrznutej Rhône premávali vozy a v južnom Taliansku boli zničené olivovníky. Splazy alpských ľadovcov sa posunuli o niekoľko kilometrov do dolín. Po sérii rokov so studeným a s vlhkým letom vznikali v celej Európe potravinové krízy. Nepriaznivé počasie a neúroda boli jedným z momentov vedúcich k Francúzskej revolúcii, aj revolúciám v roku 1848. Malá doba ľadová sa prejavila aj v trópoch, aj na južnej pologuli.
POSLEDNÉ STOROČIE
V tomto storočí pozorujeme vzostup teploty na Zemi sústredený do dvoch období. Prvé bolo od roku 1910 do roku 1940 a druhé od polovice 70. rokov. Posledné oteplenie s najväčšou pravdepodobnosťou súvisí so skleníkovým efektom a zoslabením ozónovej vrstvy, teda zmenami, ktoré prvýkrát v histórii zapríčinil človek.
EUGEN LEXMANN
(Autor je meteorológ)
(Pozri aj 2. stranu Magazínu SME)
