, Juraj Vaculík a Filip Vagač, ktorí prežívali revolučné dni ako študenti Vysokej školy múzických umení, známej ako mozgovňa. Dnešní tridsiatnici a vtedajší študentskí lídri sa na ďalšom zo seminárov, ktoré každý utorok až do 16. novembra organizuje Nadácia Milana Šimečku, zhodli, že sa necítia odstavení zo spoločenského diania. Naopak, dnešnú situáciu na Slovensku chápu ako transformáciu, ktorá sa stále neskončila a ktorú môžeme ako jednotlivci výrazne ovplyvňovať. Ostrejšia polemika nastala skôr v momente, keď sa načrelo hlbšie do minulosti - prvých porevolučných mesiacov. Na otázku T. Popoviča, či bolo dobré hneď obsadiť do najvyšších postov komunistov, sa strhla debata: bolo správne spomínané kontinuálne odovzdanie moci alebo sa mala komunistická strana naopak celkom zakázať? Debata sa neniesla celý čas iba vo vážnom tóne. Diskutujúci priznali, že ich centrála vznikla tak trochu náhodne - z ľudí, ktorí 17. novembra, práve na Deň študentstva organizovali v uliciach mesta veselicu a ktorí zostali aj na nočnom žúre. Len čo sa k nim dostali prvé správy z Prahy, išlo už všetko prekvapivo rýchlo a spontánne, tak, že si mnohé veci ani nestihli uvedomovať. A prečo boli prvé umelecké školy? Lebo študenti z VŠMU boli v najtesnejšom spojení so svojimi českými kolegami a potom - veľmi pomohol aj fakt, že na škole učili takí ľudia ako Milan Lasica, Ivan Slimák, Martin Porubjak, Ľubomír Vajdička. (ata)