Ani Puškin, ani Stalin, ba dokonca ani Lenin neprenikli do tých najzapadnutejších končín sveta, kde ľudia ani nevedia, že existuje nejaké Rusko, nie ešte to, kde tá krajina leží. Je len jediné ruské meno, ktoré poznajú v latinskoamerických pralesoch, v afrických púšťach či ázijských horách. Najslávnejším ruským slovom všetkých čias je kalašnikov. Len málokto ale vie, že to je priezvisko dosiaľ žijúceho človeka.
Michail Timofejevič Kalašnikov oslávi 10. novembra 1999 svoje osemdesiatiny. Keby za svoj život nevynašiel nič iné ako samopal AK, známy po celom svete podľa priezviska svojho stvoriteľa, aj tak by sa zapísal do dejín. Vynašiel dokonalý samopal aj bez vysokoškolského vzdelania. „Viete, čo je na ňom také geniálne?“ usmieva sa dnes, „že je úplne jednoduchý a absolútne spoľahlivý.“ Zbraň je len o 28 rokov mladšia ako jej vynálezca. Veľmi skoro však prerástla svojho otca, vymkla sa jeho kontrole a ovládla celý vojnový svet. „Nikdy mi nikto nepoďakoval,“ vyhlasuje Michail Timofejevič smutno. A za vynález mu ani nikdy nikto nezaplatil. „Keď som sa v Amerike stretol s autorom izraelskej verzie nazvanej halil, myslíte si, že sa mi ospravedlnil?“ s trpkosťou sa pýta ruský vynálezca. Halil podľa neho jeho automat len okopíroval a nazval ho svojím menom. „Vo Fínsku vyrábajú moje samopaly vo veľkom a občas ma pozvú na lov. Ale ani raz nepovedali – Michail Timofejevič, ďakujeme vám za to, že naša armáda je nádejne vyzbrojená. Nie, nikdy mi nikto nepovedal ďakujem.“ Do roku 1994 poberal Kalašnikov priemerný plat obyčajného vojenského konštruktéra. Až potom mu prezident Boris Jeľcin pridelil osobný dôchodok, ktorý bol vtedy 145-tisíc rubľov. A raz si na pána Kalašnikova spomenuli aj v zahraničí. „V roku 1991 poslali Američania otcovi humanitnú pomoc,“ priznáva Viktor Michailovič, syn slávneho konštruktéra, „ale polovicu otec rozdal svojim kolegom, veteránom – konštruktérom zbraní. Druhú polovicu dal nadácii na podporu detí.“ Jediné, čím sa štát vynálezcovi odvďačil, boli vyznamenania. Kalašnikov má dodnes doma dve hviezdy socialistickej práce. Je nositeľom Stalinovej ceny a Leninovej ceny.
Ale nebol to len Kalašnikov, kto z výroby zbrane po celom svete nemal takmer nič. Sovietske úrady v čase, keď zbraň vznikla, ju nedokázali patentovať a rozdávali licencie zadarmo spriateleným krajinám. Dnes, keď sa v súvislosti s mnohými lokálnymi konfliktmi dopyt po kalašnikovovi na čiernom trhu zvyšuje, sa samopal už zadarmo nepredáva. Štát ani vynálezca však z obrovského obratu nemajú nič. Napríklad počas vojny v Kosove predávali z otvorených kufrov mercedesov v severoalbánskom Tropoji samopal kalašnikov za 180 dolárov. Nikoho ani nenapadlo, že jeho autor poberá oveľa menšiu penziu. V niektorých severných provinciách Pakistanu prenajímali zbraň za päť dolárov na deň. V Moskve vyjde kalašnikov na 660 dolárov. V hlavnom meste Čečenska Groznom sa ešte pred pol rokom dala zbraň zohnať za 300 dolárov, dnes, keď tu zúri vojna, sa ceny zvýšili trojnásobne. Za 50 rokov bolo na celom svete vyrobených 100 miliónov kusov kalašnikovov a bolo nimi vyzbrojených 55 armád. Šesť krajín si ho dalo do svojho štátneho znaku. Napriek tomu sovietska štátna pokladnica nedostala za licencie ani kopejku. Až v roku 1998 sa ruská firma Ižmaš, kde Michail Kalašnikov pracoval ako hlavný konštruktér, pokúsila osloviť Euroázijský patentový úrad a uplatniť svoje práva aspoň na niektoré vylepšené zbrane. Generálny riaditeľ spoločnosti Sojuzpatent Michail Gorodisskij si vlani povzdychol: „O patentovaní dávno vyrobeného vynálezu už nemožno ani uvažovať. Bolo by to rovnako absurdné, ako si dnes nechať patentovať auto alebo bicykel.“ Právnici závodu Ižmaš sa teraz snažia chybu minulosti napraviť a pokúšajú sa patentovať nový automat abakan. Okrem iného ani tento automat nevznikal bez účasti Kalašnikovovej rodiny. Na vývoji abakanu sa podieľal Michailov syn Viktor. Údajne nejde o žiadny vylepšený kalašnikov, ale o celkom novú zbraň, ktorá už môže byť riadne chránená patentom. To už ale nič nezmení na skutočnosti, že najznámejšia ruská zbraň na svete bola vlastne rozdaná zadarmo.
Pán Michail Kalašnikov sa, zdá sa, príliš nehnevá, že jedinou odmenou za jeho výnimočné konštruktérske schopnosti boli nevkusné vyznamenania a povýšenie z tankistu seržanta na generála. Ani sa nezdá, že by ho trápilo svedomie. Len nerád počuje častú otázku novinárov, či sa necíti zodpovedným za státisíce, možno milióny ľudí, ktorých zabila jeho zbraň. „Veď ja som to robil na obranu vlasti. A myslel som to úprimne. Nemôžem za to, že sa môj automat dostal do rúk zločincov a teroristov.“ Pán Kalašnikov nikdy neprezradil, čo cítil, keď noviny výraznými titulkami oznámili, že práve jeho zbraňou bol zavraždený čílsky prezident Salvador Allende či egyptský prezident Anvar Sadat. „Chcel som byť básnikom,“ povedal v roku 1997 pri oslavách 50. výročia vzniku zbrane. „Potom som sa ale vydal inou cestou.“ Druhým Puškinom by sa asi pán Kalašnikov nestal. Nemá vraj veľký literárny talent. A keby sa rozhodol naplniť svoj sen, Rusko by prišlo o jedného z najlepších konštruktérov na svete. Kalašnikov okrem toho, že takmer neustále žije vo svojej konštruktérskej kancelárii, rád chytá ryby a zbiera huby. Zbožňuje lov, ale zver nestrieľa svojím vynálezom, skôr karabínou medveď, ktorú vyrába zbrojný závod v Tule.
Býva sám v meste Iževsk, žena mu zomrela. Jedna z jeho dcér zahynula pri autohavárii, druhá je inžinierkou a žije v tom istom meste. Syn Viktor Michailovič sa rozhodol pokračovať v rodinnej zbrojárskej tradícii. Je vojenským konštruktérom a medzi jeho najväčšie úspechy patrí pištoľ – guľomet bizón, ktorou sa preslávil sám ruský prezident Boris Jeľcin. Jeho fotografia, na ktorej s víťazoslávnym úsmevom drží bizón v ruke, obletela v roku 1994 celé Rusko.
PETRA PROCHÁZKOVÁ, EPICENTRUM
