ými šabľami, jednak vedeli, že v pohnutých časoch si kadekto zvykne spomenúť na ich rituálne vraždy malých kresťanských chlapcov, spojenia s nečistými silami, úklady proti kresťanom, a preto namiesto pogromov volili radšej ústup. Iný názor na prešporský exodus mala kráľovná Mária a možno aj z urazenej samoľúbosti zakázala židom návrat do mesta. Skutočne, až do revolučných meruôsmych rokov zostali mestské brány pre židov zatvorené a príslušníci vyvoleného národa mohli o svojich opustených domovoch iba snívať. Prvý písomný doklad o prevode domu na žida pochádza z dvadsiateho decembra 1848. V roku 1599 predsa len trochu pookrialo srdce kresťanov, konkrétne grófov Pálffyovcov, a za zaujímavé poplatky dovolili galilejským usadiť sa na úpätí hradného kopca - Šlosgrundu, ktorý grófom patril, na mieste dnešnej Židovskej ulice. Šlosgrund vtedy nebol súčasťou mesta, a hoci jeho noví obyvatelia mohli počas dňa Prešporok navštíviť, po večeroch smeli obdivovať jeho architektonické pôvaby iba zo svojho geta pomedzi romantické kontúry mreží zatvorenej brány. Nútená izolácia židovského obchodného ducha prinášajúceho zisky nezlomila, skôr naopak. Tak si napríklad mohli obyvatelia Prešporku všimnúť na mestskom predvianočnom jarmoku na Luciu pätnásť židovských obchodníkov zo Šlosgrundu. Mestský obchodnícky stav zinkasoval za ich účasť 75 guldenov. O tom, či boli rovnako finančne úspešní aj židovskí obchodníci, historické pramene nehovoria. Oproti ostatným predávajúcim však boli znevýhodnení. Predávať mohli mimo vnútorného mesta s obchodníckym stavom a iba vo vopred určených stánkoch. Obchod bol bojom aj v tých dávnych časoch a prešporskí obchodníci viedli proti konkurencii zvonku (v prípade Židov mimoriadne schopnej) premyslenú vojnu. Štvrtého júna 1700 sa po veľmi zrelej úvahe rozhodol prešporský obchodnícky stav vyslať na jarmok troch kontrolórov, ktorí by dozerali na židmi ponúkaný tovar a na to, „či je množstvo správne“. Podobné nepríjemnosti museli znášať aj moravskí a iní zďaleka prichádzajúci kupci. Popri obchodovaní museli neustále domácim kontrolórom dokazovať, že ich miery a váhy sú presné. Pritom jednotné miery a váhy boli neznáme, meter zaviedli až v roku 1874. Kontrolórska práca veru nebola stereotypnou drinou, obsahovala v sebe čaro moci a za puntičkárskym premeriavaním mier a váh sa skrývalo niečo vážnejšie: označenie obchodníka za čestného a poctivého alebo za „škodcu kupujúcich“. Práve preto sa z jarmoku židovskí obchodníci vracali domov otrávenejší ako ich kolegovia z mesta.

BRANISLAV CHOVAN