ickom rozhovore pre SME momentálnu situáciu Madina Chadžijeva, hovorkyňa ingušského ministerstva vnútra. „Je to príšerne ťažká situácia. Utečenci bývajú takmer v každej rodine, niektoré z rodín ich prijali až dvesto,“ hovorí. V malej ruskej republike, ktorá sa len v roku 1992 oddelila od Čečensko-ingušskej republiky, sú utečenci doslova uväznení. Všetky ostatné prihraničné ruské kraje pred nimi svoje hranice uzatvorili. „Nemôžu odísť ďalej do vnútrozemia, aj keď sa tu vôbec necítia bezpečne. Náš najväčší utečenecký tábor leží takmer na hranici s Čečenskom.“ Okrem strachu je najväčším nepriateľom utečencov zima. „V noci teploty klesajú na nulu. Veľa ľudí spí iba na zemi,“ pokračuje Madina. Ingušská vláda urýchlene potrebuje finančnú pomoc z Moskvy, aby zvládla problémy s ubytovaním a stravou. Ale macošský vzťah Ruska k vlastným republikám je priam symbolický. „Moskva jednoducho neverí, že by u nás mohlo byť toľko utečencov,“ dodáva Madina. V Ingušsku navyše panuje strach, že sa po Čečensku stane cieľom ruských bombardérov. Mnohých čečenských utečencov považuje Moskva za sympatizantov poľných veliteľov Basajeva a Chattába. „Útok naozaj nie je vylúčený,“ potvrdzuje aj Madina a opisuje, ako vo štvrtok napadli dva ruské vrtuľníky check point, ktorý strážili policajti ingušského ministerstva vnútra. Obyvateľom malej ruskej republiky sa nežije ľahko. Po tom, čo sa trochu spamätali z nedávnej vojny v Čečensku (1994-96), opäť úzkostlivo načúvajú zvukom bombardovania. Podľa Madiny je situácia teraz horšia. „Oveľa viac sa bombarduje, skoro všetko je zničené. A stále nevieme, ako si poradíme s utečencami.“

MIRIAM ZSILLEOVÁ

(Pozri aj 6. a 7. stranu)