á, zakrpatených mrzákov. Potreboval ich pre vlastné pseudovedecké lekárske pokusy. Patril medzi najhľadanejších vojnových zločincov. Až v prvej polovici osemdesiatych rokov sa bezpečne zistilo, že Dr. Jozef Mengele zomrel vo februári 1979 v Brazílii. Utopil sa pri kúpaní v mori. Nemecký film Nič než pravda, ktorý v týchto dňoch uviedli do kín, sa na tento koniec života „osvienčimského anjela smrti“ odvoláva až v záverečných titulkoch. Svoj príbeh totiž postavil na otázke, čo by sa stalo, keby sa Mengele dnes dobrovoľne prihlásil a pred nemeckou justíciou by obhájil svoje činy. Je to teda predovšetkým nezvyčajné spojenie fiktívnej situácie so skutočnými, historickými postavami a udalosťami do podoby thrilleru, napínavého príbehu zo súdnej siene, aké poznáme najmä z amerického filmu. Nie je asi náhodou, že autormi pôvodného námetu sú Američania - Christophe a Catherine Rileyovci. Po dosť násilne efektnom úvode (okolnosti Mengeleho fiktívneho návratu do Nemecka) sa film sústreďuje na večný a základný problém demokracie i jej justície: do akej miery môže a musí aj voči zločincom dodržiavať vlastné pravidlá hry. Teda konkrétne - ako ďaleko môže zájsť, do akej miery sa s Mengelem má a môže stotožniť jeho obhajca? Pravda, brizantnosť tohto filmárskeho podujatia, ktoré vopred vyvolávalo obavy i pochybnosti, sa naplno prejaví, keď film v rámci „fair play“ musí dať slovo obžalovanému, a tak mu umožní fiktívnu sebaobhajobu. Tá je pomerne prostá: išlo mu vlastne o druh eutanázie. Veď rýchla smrť ušetrila obetiam trápenie v pekle koncentráku. A ten on nevymyslel a nenesie zaň teda zodpovednosť. Je to naozaj ťažko znesiteľná konfrontácia s odľudšteným chladom mašinérie smrti, ktorú Mengele - stelesnený Götzom Georgem, na Slovensku známym ako televízny detektív Schimanski - až do konca filmu zosobňuje. Na hrane noža sa tiež pohybujú z Mengeleho obhajoby vyplývajúce narážky na dnešné diskusie o eutanázii a génovej manipulácii. Tvorcom filmu - predovšetkým scenáristovi Betzovi a režisérovi Rolandovi Susovi Richterovi - nemožno uprieť snahu. Na poslednú chvíľu im odriekli hlavný štátny finančný príspevok, a tak sa koproducentom filmu stal Götz George. Podľa neho snímka účinne a pôsobivo odmieta hlavnú tézu dnešných nacistov a to, že všetko, čo sa tvrdí o Osvienčime, je vraj iba výmysel a že plynové komory neexistovali.
AGNESA KALINOVÁ, Mníchov
(Autorka je novinárka)
