zla a formu diablovho pokušenia, v dôsledku čoho bola často prenasledovaná ako čarodejnica.
Až renesancia do značnej miery oslobodila človeka z pritesných stredovekých pút, považujúc ho za najdokonalejší výtvor Boha, no pod pojmom človek bol v skutočnosti zastúpený iba význam muž. Preto keď umenie prijalo ženu ako jednu zo svojich hlavných tém, vinúcu sa ním od Leonardovej Mony Lisy až do súčasnosti, akoby práve tak zdôraznilo jej postavenie ako pasívneho, teda zobrazovaného a následne dekoračného objektu. Nebezpečenstvo vnímania ženy redukovaného len na vnímanie a zmocňovanie sa jej tela súvisí s dnes diskutovanou otázkou hraníc umenia a pornografie, degradujúcej dôstojnosť ženy. Mnohé ženy však okrem roly múzy a inšpirátorky zohrali aj aktívnu úlohu mecénky, podporovateľky umenia a umelcov. Medzi ne patrila aj hrdá, vzdelaná a ctižiadostivá Beatrix, vznešená manželka uhorského kráľa Mateja Korvína. Aj vďaka nej sa v 15. storočí zintenzívnili kontakty Uhorska s Talianskom, kolískou renesancie a nových myšlienok. V tomto období už postupne silnejúca meštianska spoločnosť, ktorej postavenie bolo diktované jej ekonomickými možnosťami, vnímala ženu ako ozdobu muža, jeden z reprezentatívnych znakov jeho postavenia a blahobytu. Výber partnera, riadiaci sa zväčša rozumom a záujmom rodiny, mohla v rozhodujúcej miere ovplyvniť len zriedkakedy, rozvod sa dlhý čas považoval za neprijateľný. Inštitúcia posvätného manželského zväzku zvierala muža a ženu ako obruč, v Uhorsku napríklad bolo zrušenie manželstva rozlukou umožnené pre všetkých občanov štátu bez ohľadu na vierovyznanie až roku 1894.
Dôsledne patriarchálny model rodiny potvrdzoval dominantné spoločenské postavenie muža, po boku ktorého bolo manželke vyhradené síce čestné, no príliš pevné miesto. Uzatvorením sobáša získaval právo disponovať nielen majetkom, ale jeho moci boli podriadené aj deti a žena. Určujúcou náplňou života vydatej ženy z „lepších stredných vrstiev“ v buržoáznej spoločnosti, preukazujúcej v 18. a 19. storočí svoju životaschopnosť, malo byť vytvorenie vhodného rodinného zázemia pre muža - živiteľa rodiny.
V aristokratickom prostredí pôvod a majetok síce zaručovali urodzeným dámam postavenie v spoločnosti a z neho plynúcu úctu, no ani ony nemohli zabrániť bežne praktizovanej sobášnej politike, v ktorej bola žena spolu s venom viac či menej lukratívnym tovarom. Ani „voľnejšie mravy“ vysokej šľachty, ktorých symbolom sa stal francúzsky kráľovský dvor Ľudovíta XV., neznamenali zmenu v podstate postavenia ženy, hoci žena sa mohla angažovať v politickom živote nepriamo, prostredníctvom manžela či milenca, pričom výnimku tvorili len panovníčky. Žena na tróne bola považovaná za istú výstrednosť a ľahkú korisť, ktorá svoje vladárske kvality musela obhajovať pred vlastným ľudom aj svojimi mužskými kolegami, a ako o tom svedčia príklady Alžbety I., Márie Terézie či kráľovnej Viktórie, neraz úspešne. Ale ako ukázali dejiny, ambície žien siahali ďalej.
Prekážkou emancipácie bola pre ženu aj ekonomická spätosť s mužom. Práca žien, považovaná za nevyhnutnosť len medzi obyvateľstvom, ktoré hospodársky záviselo od svojej práce - roľníkmi, remeselníkmi a od 18. storočia, v období priemyselnej revolúcie stále sa rozširujúcimi radmi robotníkov, predstavovala pre „lepšie postavené“ ženy tabu. Prijateľnou a ešte únosnou formou ich činnosti bola dobročinnosť nielen ako skutok lásky k blížnemu, ale často ako jediná možná forma sebarealizácie. Aktivity žien sa však postupne rozširovali, dokonca aj v pomerne konzervatívnej slovenskej spoločnosti, v ktorej v období silnejúceho maďarizačného tlaku vyvrcholili v roku 1869 založením spolku Živena. Práve vďaka nemu sa po zatvorení Matice slovenskej a prerušení jej činnosti r. 1875 udržiavala v Turčianskom Sv. Martine kontinuita každoročných tzv. augustových slávností, živiacich národné povedomie Slovákov. Prím však stále hrali muži.
Až na začiatku 20. storočia, v atmosfére sociálneho a politického napätia, aj ženy začali intenzívnejšie presadzovať svoje požiadavky. Kľúčovou sa stala otázka všeobecného volebného práva, extrém v boji za jeho dosiahnutie predstavovalo hnutie sufražetiek.
Snaha zabezpečiť pre ženy rovnoprávne postavenie v spoločnosti sa objavila už na sklonku 18. storočia, v období prevratných zmien. Ale autori americkej Deklarácie nezávislosti r. 1776, rovnako ako francúzskej Deklarácie práv človeka a občana r. 1789, hovoriac o rovnosti a slobode ľudí, zabudli rozšíriť tieto pojmy na ženy a v oblasti občianskych práv a ich praktického vykonávania si muži naďalej uzurpovali právo ochrancu a poručníka nad ženou ako krehkou a doživotne nesvojprávnou bytosťou, upierajúc jej možnosť voľby a rozhodovania o sebe aj veciach verejných. Emancipačné snahy žien paradoxne podporila prvá svetová vojna, ktorá však bola privysokou cenou za zrútenie starého poriadku.
Ústava prvej ČSR zaručovala všeobecné, rovné a tajné volebné právo aj pre ženy, akceptovala ich teda ako rovnocennú zložku spoločnosti. Vo Švajčiarsku napríklad získali ženy volebné právo až v roku 1971. Roku 1953 bola v súlade s ustanoveniami Charty OSN a Všeobecnej deklarácie ľudských práv prijatá Dohoda o politických právach žien a v roku 1967 Deklarácie OSN o odstránení diskriminácie žien, zaručujúce zrovnoprávnenie žien v sociálnej, ekonomickej a politickej oblasti.
Napriek zrovnoprávneniu v legislatívnej oblasti v praxi stále pretrvávajú niektoré stereotypy vnímania ženy, ktoré neboli prekonané za uplynulých tisíc rokov, i keď boli u nás zdanlivo pohltené rovnostárskou súdružskou spoločnosťou po februári 1948. Na strane druhej sú živené niektoré radikálne predstavy o úplnej rovnosti pohlaví, ktoré majú paradoxne často snahu zotrieť to špecificky ženské a vo svojej podstate tendovať k mužskému modelu. Veď napokon v duchu známeho „za všetkým hľadaj ženu“ treba povedať, že to boli práve ony, kto aj v tomto miléniu hýbal mužmi a dejinami. Len škoda, že ich nie vždy bolo a je vidno na prvý pohľad.
ELEONÓRA KRČMÉRYOVÁ
(Autorka je doktorandkou na Univerzite Komenského v Bratislave)
(Pozri aj 2. stranu Magazínu SME)
