Spolu so záhadným Austrálčanom prekračujeme čiernohorsko-juhoslovanské hranice a na chvíľu sa ocitáme na území nikoho. Od chorvátskej colnice nás delí niekoľko desiatok metrov zanedbanej asfaltovej cesty stúpajúcej prudko do kopca. Austrálčan s námahou ťahá za sebou ťažký kufor. Človek by takmer neveril, že sme v Európe. Hranica medzi Miloševičovou Juhosláviou a Tudžmanovým Chorvátskom pripomína skôr 38. rovnobežku rozdeľujúcu kórejský polostrov.
* *
Mnohé múry hlavného mesta Podgorica zdobia obrovské nápisy „Milo“. Nezasvätený človek si v prvej chvíli pomyslí, že sú to azda reklamy na nejaký prací prášok. Populárnym Milom nie je však nik iný ako čiernohorský prezident Milo Djukanovič, ktorý sa snaží krajinu úspešne vyviesť z tesného srbského objatia. „Djukanovič má dnes jednoznačnú podporu väčšiny národa, je však otázne, koľkí z jeho stúpencov sú iba za širšiu autonómiu v rámci Juhoslávie a koľkí by s ním boli ochotní ísť až po získanie úplnej nezávislosti,“ tvrdí pán, ktorý si ku mne prisadol v kaviarni letoviska v jadranskej Budve. Veľa Čiernohorcov totiž žije v Srbsku, mnohých si Miloševič získal tým, že im dal dobré miesta v Belehrade, a tak sú prirodzene proti odtrhnutiu. Postsezóna sa vydarila - hlása titulok miestnych novín. Vďaka teplému a slnečnému septembru nemajú čiernohorské letoviská o zákazníkov núdzu. Sú výborne vybavené. Aj napriek tomu, že ich od chorvátskych pláží delí iba niekoľko kilometrov, pripomínajú však skôr ťažkú atmosféru čiernomorského Krymu, ako bezstarostný blankytný Jadran. Možno je to nápismi v cyrilike, ktoré sa objavujú paralelne s latinkou, možno v smutnom výraze na tvárach ľudí, ktorých poznačili štyri prehrané vojny. Väčšinu z nich tvoria Srbi z vnútrozemia. „Cudzinci? Tohto roku sme tu mali nanajvýš Rusov, aj tých prišlo omnoho menej ako vlani. To pre Kosovo. No a potom Srbi z Republiky Srpskej - teda z Bosny,“ vysvetľuje čašník. „Turizmus však trpí slbým kurzom dinára. Aj preto chce Djukanovič vlastnú čiernohorskú marku,“ dodáva. V Srbsku sú podľa neho mesačné platy 90 mariek - ak vôbec sú. Čierna Hora je na tom minimálne štvornásobne lepšie. Srbi však argumentujú tým, že väčšina potravín, energie a priemyselného tovaru sa vyrobí u nich. Juhoslovanská verzia obohraného šlágra: Kto na koho dopláca.
Najlepšími zdrojmi informácií sú pre novinárov vždy taxikári. „Kedysi som bol aj ja vášnivý stúpenec Miloševiča,“ tvrdí jeden z nich. „Potom som však narukoval ako záložník v Bosne. Hnusí sa mi hovoriť o tom, čo tam srbskí vojaci robili. Videl som, ako benzínom polievali malé deti a ženy a potom ich zapaľovali, ako rabovali domy…“ Oficiálne nápisy na poškodených domoch v chorvátskom Dubrovníku však hlásajú, že mesto zničili spoločne srbské a čiernohorské juhoslovanské vojská. „To áno, Belehrad totiž ovláda aj armádu v Čiernej Hore,“ vysvetľuje taxikár. „Djukanovičovi sa zasa podarilo dostať pod kontrolu políciu. Aby ju ešte posilnil, prijal mnoho nových policajtov, a teraz má problémy s ich platením.“ Možno aj preto je pri cestách toľko dopravákov, ktorí vyberajú pokuty aj za najmenší priestupok.
Krátka zastávka v Čiernej Hore na ceste z Kosova sa končí. Späť plánujem ísť autobusom cez chorvátsky Dubrovník. Pán pri okienku autobusovej stanice v Kotore mi však nekompromisne oznamuje, že najbližší ide až o týždeň. Ako je to možné, veď kedysi ich z Budvy či Kotoru chodilo niekoľko denne? „To viete, vojna. Kto z našincov by už chodil do Chorvátska? To by som skôr dostal vízum do Ameriky!“ komentuje moje rozpaky. A tak mi nezostáva iné, ako stopovať. Za hodinu však po ceste na neďalekú juhoslovansko-chorvátsku hranicu neprejde ani jedno auto s cudzou značkou. Nanajvýš Srbi z Bosny, pre ktorých je Chorvátsko tiež tabu. Po hodine uprosím posádku džípu s čiernohorskou značkou, ktorý má na dverách anglický nápis: World Vision. Vezú na hranice záhadného mlčanlivého Austrálčana, ktorý sa tiež vracia z Kosova. Zatiaľ čo jeho vízum podrobujú čiernohorskí colníci prísnej kontrole, pri pohľade na môj pas sa iba usmejú. Do Srbska potrebujeme víza po celý rok, Čierna Hora je ale počas letnej sezóny pre Slovákov otvorená. Aj keď veľa z nich to aj tak nevyužije. Prekračujeme hranicu. Austrálčan má čo robiť, aby zvládol svoj veľký kufor. Na chorvátskej strane nás už čaká niekoľko taxíkov. Dohadovať cenu sa neoplatí: do Dubrovníka je to rovných 80 mariek.
JURAJ KITTLER
Budva - Bratislava
