„Ak sa raz dostanú televízne kamery do Kosova, svet bude šokovaný,“ vyhlásil kedysi britský premiér Tony Blair. Televízne kamery už v Kosove sú a svet mal možnosť vidieť na vlastné oči spálené domy a masové hroby. Do Kosova však prišli spolu s nimi aj vojenskí odborníci, aby študovali rozsah škôd a najmä efektívnosť vzdušných operácií, ktoré viedlo dlhých 78 dní NATO.
Oficiálne juhoslovanské médiá prezentovali priebeh vojny úplne v inom svetle, ako sa o nich hovorilo na brífingoch v Bruseli. Zatiaľ čo Belehrad hovoril o 15 zasiahnutých tankoch, Brusel hlásil 110. Miloševič sa snažil presvedčiť svet, že NATO sa nechalo nachytať na plastické makety. Samotná aliancia napokon pripustila, že ich mohlo byť 95. Miloševičova armáda však pravdepodobne pri ústupe dôkladne pozametala všetky stopy, a tak aj prví novinári, ktorí sa do Kosova dostali s jednotkami KFOR, hlásili len veľmi málo zničených vojenských objektov. Je však isté, že hlavný zásah si odnieslo samotné Srbsko.
„My sme s NATO nebojovali, my sme celú vojnu len pretrpeli,“ povedal mi nedávno istý obyvateľ Belehradu. Čo teda napokon prinútilo Miloševiča, aby sa stiahol? Nakoľko je pravdivá lákavá téza o tom, že letecké nálety sa stanú univerzálnym riešením akéhokoľvek konfliktu na svete? Kosovo síce niečo naznačilo, ale nedalo definitívnu odpoveď. Pozorovatelia tvrdia, že Miloševiča zlomila hrozba pozemného útoku. Najmä po tom, čo ho v Haagu označili za vojnového zločinca. Aj napriek tomu, že medzi Berlínom, Parížom, Londýnom a Washingtonom v tejto otázke vládli otvorené rozpory.
Poučenie z Kosova hľadali tento týždeň aj ministri obrany aliancie, ktorí sa zišli v Toronte. Hlavnú inciatívu prevzal britský minister Robertson, ktorý už o pár dní nahradí J. Solanu v kresle šéfa NATO. Podľa neho Kosovo ukázalo, že obrana nie je žiadny luxus, ktorý si možno v čase ekonomických problémov odoprieť. Sen o tom, že svet sa po skončení studenej vojny stane oázou pokoja a mieru, sa rozplynul. Len sám Miloševič zamestnáva v súčasnosti 80-tisíc vojakov NATO, dislokovaných medzi Bosnou a Kosovom.
Robertsonove slová boli pritom adresované najmä európskym členom NATO. Ich obranné rozpočty sú v súčasnosti na úrovni 60 percent amerických výdavkov, armády európskych členov aliancie dosahujú však iba 10-percentnú efektívnosť armády USA. Najmä vinou priepastného technologického rozdielu zbrojných systémov. Ak si uvedomíme túto skutočnosť, potom ani slová prezidenta Clintona o tom, že „my sme viedli vojnu, vy budete financovať obnovu“, už nemusia mať až taký provokujúci podtón. „Panuje základná zhoda, že prostriedky sa musia používať efektívnejšie,“ tvrdí Robertson. Európske armády NATO sú totiž častokrát budované tak, akoby si mali navzájom konkurovať, a nie sa dopĺňať. JURAJ KITTLER
