„Človek je ten najzáhadnejší druh na tejto planéte. Odkiaľ pochádzame? Kam ideme? Lopta je guľatá. Všetko ostatné je iba teória.“ Keď sa však lopta naraz kotúľa vo filme Lola beží o život, dajú sa zniesť aj takéto vety. Ba je to tak, že práve takéto frázy verbálne aj vizuálne poháňajú snímku tridsaťpäťročného nemeckého režiséra Toma Tykwera dopredu spolu s bežiacou Frankou Potenteovou. Jej červený strapec vlasov letí ako fakľa mestom, ktoré sa v tomto filme konečne zaobíde bez neodmysliteľných Gedächtniskirche a Postupimského námestia, zatiaľ čo Lolin priateľ Manni (Moritz Bleibtreu) súrne potrebuje stotisíc mariek, a to do dvadsiatich minút. O dvadsať minút je už mladý pár v pasci - jeden z policajtov strelí a trafí. Lolu. Presne do srdca. To ostatné už poznáme a Tom Tykwer tento efekt spoznávania známeho naťahuje do prasknutia tým, že svoju hlavnú postavu necháva rútiť sa trikrát tým istým scenárom a s novými variáciami ukazuje, ako Lole otec (Herbert Knaup) nedáva peniaze. Tým, ako Manni na Lolu na začiatku kričí: „Vidíš, vedel som, že ťa teraz nič nenapadne…“ A Pippi Dlhá pančucha éry techno - on the run k pulzujúcej hudbe - sa rozbehne. Lola beží za Mannim. Manni je taký, akí manniovci bývajú: milý, zmyselný, takmer až hlúpy. A Lola beží z lásky k nemu. Beží proti osudu, proti všetkým šanciam, tak ako beží Tom Hanks vo Forrest Gumpovi, alebo Ewan McGregor v Trainspottingu. Asfaltová amazonka míňa v behu desiatky postáv a na ich osudoch režisér akoby na vedľajšej koľaji skicuje možné životné príbehy. Rozprestiera malý internet osudov, panorámu príležitostí. Život hrá vo veľkomeste svoju hru za pomoci náhody, osudu a vôle. Tento film je skôr hodinovým strojom s priesvitnou mechanikou, než tajomnou arabeskou, ktorú sme zazreli vytetovanú na Lolinom bruchu. Skôr jazda na osemprúdovej diaľnici, než cesta labyrintom. Je to dané už tým, akú formu rozprávania si Tykwer vybral - pevnú štruktúru časovej slučky. Lola vybieha trikrát, príbeh dvadsiatich minút sa začína trikrát od začiatku. Je to čosi ako poddruh medzi science fiction a absurdnou komédiou, ktorá vždy podlieha riziku, že sa celkom nechá spútať gagmi. Tykwer sa v pauzách medzi epizódami snaží zaútočiť citmi, ale vychádza z toho iba milé, veselé prekáranie typu ona a on. Trhaný strih je ako z dokonalého klipu MTV alebo reklamného šotu. Pracuje sa s prvkami kabaretu, komixu, a na ilustráciu rôznych rovín skutočnosti sa video strieda s filmovým obrazom - video demonštruje šedú mestskú všednosť, film zas pokus Loly a Manniho preraziť cez ňu. To všetko s majstrovstvom, so skvelou kamerou Franka Griebeho, vynikajúcim strihom Mathilde Bonnefoyovej. Rýchlych osemdesiatdva minút môžete teda prežiť s čistým pôžitkom. Možno tým, ktorí kedysi videli slávny Plechový bubienok, bude efekt praskania skla, keď Lola zjačí, povedomý. Lola vrieska v duchu najlepších tradícií nemeckej filmovej klasiky. Lola beží o život nie je dielo, ktoré však silou-mocou láme konvencie mainstreamu - naopak, práve na nich stavia. Nápad s motívom futbalu nie je ničím viac ani menej ako pohrávaním sa so žiadaným artiklom popkultúry. V Nemecku býval rozdiel medzi názorom priemeru a intelektuálmi tradične priepastný, a preto je úspech Loly zaujímavým úkazom: po dlhom čase je to film, ktorý spôsobil divácky boom, a zároveň ho nemecká kritika privítala takmer ako novú kapitolu národnej kinematografie. „Lopta je guľatá“ - len s ňou treba vedieť hrať o niečo inteligentnejšie než väčšina. ANDREA PUKOVÁ

Manni (Moritz Bleibtreu) a Lola (Franka Potenteová). FOTO - INTERSONIC