Kam sme sa pohli od novembra 89 a aký kus cesty naša spoločnosť prešla - na tieto otázky by mala dať odpoveď séria ôsmich seminárov, na ktorých sa až do 16. novembra budú každý týždeň v Zichyho paláci stretávať aktéri udalostí spred desiatich rokov. Práve prvá z diskusií však včera smerovala skôr k odpovedi - čo novembru predchádzalo. Ján Čarnogurský, František Mikloško, Ján Langoš a Martin M. Šimečka sa tu stretli ako predstavitelia slovenského disentu, no paradoxne sa zhodli, že táto skupina nebola organizovaná s cieľom odstrániť politický systém. „Myslím, že neexistoval žiadny pripravený program, ktorý by počítal s pádom režimu,“ povedal M. Šimečka. „Disidenti boli skôr ľudia, ktorí si takto uplatňovali svoje právo na osobnú slobodu. Predstava nejakej organizovanej zmeny je podľa mňa mýtom.“ Disidenti boli vzbúrencami voči systému vlastne preto, že nemali inú voľbu, v prípade katolíckeho disentu navyše išlo o ľudí, ktorým štát bral ich vieru. Na spomienkovom večere sa porovnával slovenský disent s českým, ktorý sa podľa diskutujúcich nelíšil iba početnosťou. „Prebiehalo to tu ináč, pretože slovenská povaha je jednoducho iná. Slováci nemajú chuť ísť do protestov, manifestovať, ale zasa to vyvažovalo to tiché prepisovanie státisícov samizdatových strán,“ vysvetlil F. Mikloško, ktorý slávnostný ráz akcie korenil svojím povestným humorom. Napríklad poznámkou o tom, že jediný, kto už v časoch normalizácie vedel o svojej politickej stoličke, bol vedľa neho sediaci Ján Čarnogurský, alebo povzbudivým vyhlásením: „Nebojte sa, slovenský disent sa formoval 40 rokov, takže dnes, 10 rokov po novembri, máme ešte 30 rokov na formovanie normálnej spoločnosti.“ Myšlienku, že slovenský disent nebol nikým organizovaný, ku koncu poopravil M. Šimečka paradoxným vyhlásením: „Práve niekedy v čase pred roko 1989 sa disent začal dávať dokopy, takže keby nebol padol komunizmus…“

ALEXANDRA TINKOVÁ