Máloktorý občan Slovenska a určite aj Bratislavy by vedel povedať, že v týchto dňoch si pripomíname sto rokov odvtedy, čo Bratislavu zaliala jedna z najväčších povodní označovaná odborníkmi ako storočná voda. Prelom devätnásteho a dvadsiateho storočia, konkrétne rok 1899, priniesol Dunaju a okoliu veľmi daždivé počasie. Podľa vývoja situácie v povodí Dunaja nad Devínom sa očakávala povodeň i na Slovensku, tak ako vtedy monitorovali situáciu na Dunaji noviny Pressburger Zeitung, ktoré ľuďom prinášali správy o stúpajúcej vode dvakrát denne. Dňa 13. septembra zrážky síce poľavili a ľudia sa trochu upokojili. Vrchol veľkej vody ich však ešte len čakal. Vývoj množstva spadnutých zrážok na hornom úseku Dunaja stále nasvedčoval tomu, že ide o významnejšiu povodeň, ako bola pred dvoma rokmi, a preto boli obyvatelia bývajúci v najväčšej blízkosti koryta Dunaja v Bratislave upozornení na nebezpečenstvo povodne. Odstraňovali sa skládky rôzneho tovaru Paroplavebnej spoločnosti pri Dunaji. Dňa 15. septembra sa vodný stav Dunaja v Salzburgu výrazne zvýšil. Keď dosiahol Dunaj v Bratislave výšku hladiny 555 centimetrov, začalo už zatekať v nižších priľahlých častiach mesta do pivníc. Z najviac ohrozených domov na Ulici Márie Terézie (dnešnej Žižkovej ulice) boli evakuovaní obyvatelia do štátnych barakov, kde bolo pre nich pripravených tristo ubytovacích miest. Pre zaplavenie museli byť uzavreté cesty na Devín a Devínsku Novú Ves. V noci na 17. septembra dosiahol vodný stav Dunaja v Bratislave 671 centimetrov, v dôsledku čoho bolo zaplavené aj dunajské nábrežie a Zuckermandel. Dlho netrvalo a voda v Dunaji vystúpila na 725 centimetrov - to sa už podobal zimný prístav jazeru. Ulice a domy na dunajskom nábreží boli zaplavené a k vodným kasárňam musel byť vybudovaný núdzový príchod. Snáď najzložitejšia situácia nastala pre obyvateľov Zuckermandlu, ktorí museli byť sústredení vo vyšších poschodiach. Dňa 19. septembra kulminovala hladina vody Dunaja za stavu 770 centimetrov. V ten deň ráno došlo k pretrhnutiu hrádze pri Čičove v šírke asi 50 metrov, čo asi zachránilo Bratislavčanov, lebo došlo k miernemu poklesu hladiny Dunaja a stúpanie vody sa zastavilo. Sústavne sa však muselo pracovať na záchrane vnútornej hrádze zimného prístavu, aby sa zabránilo katastrofe. K tomuto účelu bola použitá i loď plne naložená kameňom. Značné škody utrpela i rafinéria Apollo. Pravdepodobne od začiatku 17. storočia iba „dušičková povodeň“ v roku 1787 bola väčšia ako povodeň na prelome storočí. Túto udalosť dnes pripomínajú len zápisy kroník miest v rakúskom a nemeckom povodí Dunaja ako aj tabuľky, ktoré zostali na stenách niektorých domov. V Bratislave sa nezachovala žiadna väčšia pamiatka na túto historickú povodeň. V centre sa nachádzajú len dve zachované tabuľky z povodní, ktoré v minulosti postihli dnešné hlavné mesto. Jedna je na radnici a druhá sa nachádza na rohu Sedlárskej ulice. Obidve spomínajú povodeň z roku 1850.