Slávny poľský básnik, románopisec a esejista Czeslaw Milosz, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru, žijúci mnoho rokov v emigrácii, publikoval svoju esej Poľská literatúra vlani v časopise Kwartalnik Artystyczny. Kujawy i Pomorze, ako odpoveď na anketovú otázku „Aký je súčasný stav poľskej literatúry?“ Miloszovu esej uverejnil pred niekoľkými týždňami denník Gazeta Wyborcza, odkiaľ ju preberáme.Treba to povedať otvorene: poľská literatúra je dnes slabá. Nepričinila sa o to konkurencia takzvanej masovej kultúry, lebo Poliaci píšu ako šialení, o čom presne vedia vydavateľstvá a redakcie časopisov, bojujúce so záplavami rukopisov. V tejto bohatej tvorbe, tlačenej i netlačenej, však chýbajú silné individuality a šíri sa v nej napodobovanie. Poroty rôznych cien majú ťažkosti, aby našli kandidátov na ocenenie, najmä, ak ako Nadácia Kościelskich kladú vekové hranice. Iste, literatúra nie je šport, kde sa porovnávajú číselné výsledky, ani hospodárstvo s výrobnými ukazovateľmi. Literatúra je však reč, a v reči sa upevňuje vedomie. Slabá literatúra môže poukazovať na nedostatok seba-vedomia danej krajiny.
Keby sa chcel cudzinec dozvedieť z kníh vydávaných v Poľsku niečo o Poliakoch, povedal by som mu, že o stave vedomia svedčí neprítomnosť istých motívov a tém, ktoré sa z akýchsi dôvodov obchádzajú. Niekoľko z nich sa pokúsim vymenovať.
Po prvé: čo to znamená byť Poliakom
Odsúvala sa, lebo ju vymedzoval protiklad „my - oni (Nemci, Rusi, cudzia strana)“. Ako predmet aktivít nepriateľa muselo byť toto „my“ náležite idealizované. Postupne sa však ukazuje, že práve pokrútené, zauzlené „my“ je to najzaujímavejšie, ako kedysi ukázal román Trans-Atlantik Witolda Gombrowicza. Pod rytierskym a sebaistým „my“ sa ukrývajú obrovské ložiská komplexu menejcennosti. Nesmierne významný je z tohto hľadiska román Redlińského Potkanopoliaci.
Dá sa povedať, že Poliaci sú národom ponížených, o čom svedčí aj dodatočný triedny uzol, lebo inteligencia sa hanbí za svojich rodákov, ktorí vystupujú, najmä v zahraničí, ako pijani, zlodeji a drobní podvodníci, čo je funkcia ich úbohosti. Ľahko pohŕdavý vzťah inteligencie k „ľudu“ by si zaslúžil analýzu ako jedna z kľúčových otázok, ale takejto analýzy niet, takisto ako neexistuje politický román, hoci niektoré kariéry by mu poskytli malebné postavy.
Samozrejme, trauma poníženia sa usiluje o kompenzáciu, a s tým sa spájajú dlhé dejiny poľského antisemitizmu, ktoré sa v literatúre celkovo nevyskytujú. Zdá sa, že je to Sartre, kto vysvetľuje poľský antisemitizmus pocitom menejcennosti, a zrejme sa v tejto veci nemýli. Ako mi pripomenul v rozhovore Aleksander Wat, náboženské predpisy prikazovali každému mužskému predstaviteľovi židovstva, aby vedel čítať a písať, a to v priebehu tisícročia, keď židia žili medzi sedliakmi-analfabetmi. Azda preto nemá antisemitizmus v Poľsku šľachtické, ale sedliacke korene - a cirkevné, pretože klérus pochádzal najmä zo sedliakov.
Pre mňa je Witold Gombrowicz najmä triednym spisovateľom, šľachticom s aristokratickým pozadím, ktorý len tým, že sa priznával k svojej triednosti, mohol obnažiť veľa poľských otázok. K jeho odhaleniam patrí napríklad úľak z dotyku grobiana a zo spoločenskej degradácie. Ale jeho smiechoty, grimasy, grotesky, ktoré sa tak ľahko preberali, lebo poľská literatúra je literatúrou kamarátstva, ma veľmi nezaujímajú a skôr by som mal tendenciu považovať ich vplyv za škodlivý.
Po druhé: náboženstvo
Poľsko je vraj katolíckou krajinou. Niekedy sa to prejavuje masívne, najmä počas pápežových návštev, hoci stopy tohto javu sú v literatúre málo viditeľné, a súdiac podľa nej, mohli by sme dokonca dospieť k záveru, že ide o krajinu agnostickú.
Nechuť literátov púšťať sa do náboženských tém svedčí o tom, že im chýba tento druh skúseností, a zrejme vedie aj k všeobecnej ľahostajnosti voči tejto oblasti. V odkresťančenej Európe predstavuje Poľsko výnimku, lebo kostoly sú v tejto krajine plné, ale aktuálnosť tu nestratila ani otázka, či to náhodou nie je krajina neveriacich, ale praktizujúcich. Vo vnútornom živote mnohých ľudí znamená náboženstvo určite veľa, ale správa o nich sa akosi na stránky kníh nedostáva.
Náboženstvom je predsa rovnako aj život kléru, farárov a vikárov, život rádov a rádových škôl. Tieto prostredia sa v poľských knihách nevyskytujú, akoby v tomto svete neexistovali nespočetné peripetie každodenného života. Píšu však o ňom írski autori (James Joyce), autori anglickí (David Lodge), americkí (Mary Gordon), a dokonca aj litovská literatúra má príbeh o živote v cirkevnom seminári, Putinasovu knihu V tieni oltára.
Kde sa vzala tá zdržanlivosť, kde sa vzalo to tabu? Sem by rozhodne patril zvláštny vzťah laikov ku kléru, počínajúc kultom Jána Pavla II.: je to tak azda preto, že Poliak nás vo svete aj oslavuje a lieči náš pocit menejcennosti, alebo preto, lebo je posvätnou, či najvyššou autoritou v Poľsku, že je to po Wyszyńskom nový interrex? A ako si treba vysvetliť tú zmes rešpektu a pohŕdania, s akou sa posudzujú výpovede cirkevnej hierarchie na tému politiky a mravov, hierarchie, ktorá stratila akýkoľvek vplyv na politické rozhodnutia verných?
Nakoniec: mravy
Vieme, že v oblasti, ktorou sa narýchlo zaoberá televízna mydlová opera, teda v oblasti ľúbostných zväzkov, vládnu kozmopolitné zákony, čiže, nikto sa neprispôsobuje cirkevnému zákazu predmanželského styku, nikto sa nezrieka antikoncepčných prostriedkov, a sobáše i rozvody sú pozbavené ich niekdajšej vážnosti. Pravda, je dobré pripomenúť aj to, že cirkev sa roky zaobišla aj bez sviatosti manželskej. Konflikty životnej reality s katolíckymi príkazmi sú každodennou kalváriou pre obrovské množstvo ľudí.
Na tieto potreby reaguje, samozrejme, televízia. Autorský tím seriálu Zlatopoľskí sa zabáva: Weronika má dve deti, ale muž odišiel do Ameriky, a ona žije s Wladkom, teda v hriechu. Ako majú uzavrieť manželský zväzok? Ukáže sa, že predchádzajúci sobáš bol civilný, to znamená, že v hriechu žila aj vtedy, a tak teraz, keď predstúpi pred oltár, kňaz bude spokojný. Wiesiek má druhú ženu, ale len s prvou bol zosobášený cirkevne, s druhou mal civilný sobáš, to znamená, že žije v hriechu - mal by sa preto vrátiť k prvej žene? Taká triviálnosť - povedia si ľudia - je dobrá pre televíziu, ale nie pre literatúru, lebo vlastne prečo by mali písať spisovatelia romány o mravoch? Lenže prečo by sa písanie malo obmedzovať na najvyššie registre, na poéziu a esejistiku?
Roku 1972 napísala Anna Świrszczyńska zbierku Som baba bojovú platformu mravov na obranu žien, ponižovaných a bitých mužmi-opilcami. Od tých čias (1972) sa zrejme málo zmenilo, ale diela feministiek o podradnom postavení ženy už nejako mlčia. Básne toho druhu ako poézia Świrszczyńskej sa začlenili do prúdu demaskujúcej literatúry, prekvitajúcej v časoch Poľskej ľudovej republiky napriek nespokojnosti úradov. To, že ten prúd sa vytratil, môže znamenať, že Poliaci vedia písať len proti akémusi múru a dokonca že nie sú schopní vystúpiť z tieňa politiky. V tomto zmysle majú užitočný múr, totiž Ameriku, Potkanopoliaci. Len pri pohľade na Poliakov zápasiacich s Amerikou sa o nich môžeme niečo dozvedieť.
Globalizácia zahŕňa aj literatúru, a v konečnom dôsledku môže dospieť do tohto štádia, že budeme pozerať výlučne hollywoodske filmy a čítať len knihy preložené z angličtiny. Ide tu však o dovoz z takej časti zemegule, ktorá je inak štruktúrovaná a disponuje iným vedomím. Oddávanie sa ilúzii, že niet rozdielu, nevedie k nášmu „rozpoznaniu sa vo svojom súcne“.
Netajím sa tým, že som odporcom poľskej choroby napodobňovania a mám právo tak hovoriť, lebo som celé roky býval vo Francúzsku a v Amerike a nebral som ohľad na nijakú politickú ani kamarátsku korektnosť. Poľsko považujem za nesmierne zložitú krajinu, a to, čo sa nachádza v hlavách jej obyvateľov, pokladám za takú mätež, že každý pokus o vyjasnenie má váhu zlata. Iba ak, tak ako to raz urobil zúfalý Jerzy Andrzejewski, si človek zvolí za hrdinu psychicky narušeného jednotlivca, pokračovateľa Konradov a Kordianov.
Z mojej výpovede vidno, že som za písanie odzrkadľujúce skutočnosť, za umenie ako mimézis. Iste, aj tu sú rozličné stupne. Od priamočiarej prózy sa môžeme odchyľovať k symbolickým a metaforickým konštrukciám, ale aj tak sa oplatí mať na pamäti, že najlepším poľským románom je Bábika Boleslawa Prusa.
Autor: CZESLAW MILOSZGAZETA WYBORCZA
