Bojovníci proti televíznemu moru budú príjemne prekvapení: deti v Európe trávia pred obrazovkami stále menej času. Najviac televíziu pozerajú v Španielsku - 163 minút denne, a najmenej v Holandsku - iba 65 minút denne. Televíznym staniciam sa vypomstila tendencia investovať do drahých práv na športové prenosy a šetriť na detských programoch. Dieťa roku 2000, na ktoré útočí počítač, už totiž nepotrebuje tráviť čas pri ušušlaných rozprávkach s jedným-dvoma hercami tretej kategórie a jednou vypchatou sliepkou. Televízne spoločnosti budú musieť akceptovať, že detský divák spravidla rozpozná kvalitne spravený program a ten ho potom dokáže upútať, aj keby mu po izbičke pochodovali regimenty robotov. Medzinárodný festival televíznych programov pre deti a mládež Cena Dunaja (19. - 25. 9.) bude hľadať odpovede na to, aký nový model by mohol byť návratom k detskému divákovi. O niektorých z nich hovorí vedúca výberovej komisie Ceny Dunaja, filmová kritička Jana Žilčayová.
Keď sa povie Cena Dunaja, každý si predstaví socialistický festival a programy ako pionierska Lastovička. V čom sa za tých posledných desať rokov festival zmenil?
„Ak poviem, že v ničom, asi by všetci zúrili. To je, ako keby ste sa spýtali, v čom sa zmenila od pádu komunizmu Slovenská televízia. Všetci vieme, že snahy nového vedenia sú obrovské, ale zhmotnený duch celých uplynulých rokov je nezničiteľný. Ako Terminátor. Ale keď hovorím, že Cena Dunaja sa nezmenila, myslím to trochu inak. Už pri jej vzniku, v roku 1971, aj keď bol festival socialistickým protipólom mníchovskému Prix Jeunesse, sa v súťaži objavili vždy veľmi kvalitné programy. Takže odhliadnuc od celej tej ideologickej pompéznosti a hesiel, bol skvelým miestom na podporovanie svetovej tvorby pre deti a mládež.“
Nebolo to tým, že za minulého režimu k tvorbe pre deti utekali tí najlepší tvorcovia?
„Možno. Bývalý riaditeľ Július Beňo sa snažil, aby sa na festivale predstavila najkvalitnejšia tvorba. Nakoniec, večerníčková, animovaná tvorba mala vysokú úroveň a získavala množstvo zahraničných ocenení.“
Dnes sa veľa hovorí o násilí v televízii, o tom, že si deti tykajú s internetom, strieľajú pri počítačových hrách a vo videopožičovniach žiadajú Ramba častejšie ako Krtka. Čo sa s tým dá robiť?
„Ponúknuť im niečo, čo ich zaujme viac. Všetky zakazované veci boli, sú a budú pre deti lákavé. Nemôžeme sa tváriť, že programy s násilím neexistujú. Jednosmerne poúčať alebo zakazovať je zbytočné, dôležitejšie je hovoriť. V zahraničí ich zapájajú do tvorby programov. Sú teda blízke ich mysleniu.“
Ako sa to dá?
„Napríklad v Škandinávii je tvorba pre deti najdôležitejšia. Je to logické, vychovávajú si každú novú generáciu. Berú ich ako rovnocenných partnerov a tak s nimi komunikujú. Nenávidím podceňovanie divákov. Napokon, dorastajúca mládež vždy odmietne akékoľvek mentorovanie. V severských krajinách je problematika mládeže zobrazovaná bez tabuizovaných predsudkov, hovoria s nimi o všetkom, aj prostredníctvom obrazovky.“
O čom?
„Od najintímnejších a najcitlivejších problémov cez šikanovanie na školách, problémy s odlišnou sexuálnou orientáciou, drogové závislosti, depresie a samovraždy, cez telesne postihnuté až po smrteľne choré deti.“
Zaujíma mladý divák slovenských tvorcov?
„Zatiaľ som si to v našej televízii nevšimla. Mám pocit, že programy sú skôr o predstavách dospelých, aké by deti a mládež mali byť. Celá subkultúra súčasnej mládeže akoby ani neexistovala. A pritom je tu, priamo v bratislavskom Propeleri. Nakoniec, naša mládež ani nemá záujem s dospelými komunikovať. A to je chyba. Asi naša.“
A kde zostala tradícia dobrých rozprávok a príbehov, napríklad takých, aké robili Trnka a Jakubisko?
„Celovečerné rozprávky na festivale sú zastúpené len v kategórii nezávislých producentov. Ich počet je, samozrejme, menší a je to logické vzhľadom na situáciu v slovenskej kinematografii.“
Televízne siete, ktoré vyrábajú programy pre deti, ako Nickelodeon, Turner Internationals Cartoon Network, Fox Kids či Discovery, vysielajú takmer po celom svete. Môžu s nimi súťažiť programy, ktoré sa predstavili na Cene Dunaja?
„Niektoré, napríklad z Nickelodeonu, sa objavili aj na Cene Dunaja.“
A môžu dnes nekomerčné programy konkurovať tým komerčným?
„Môžu. Musia však zaujať detského diváka viac ako komerčné.“
Dá sa vôbec rozlíšiť hranica komerčného a nekomerčného?
„V podstate dá. Komerčné programy sú určené výlučne na predaj a to sa odráža na ich štruktúre. Stoja na nemenných stereotypoch, charakterových či situačných. Je presne vypočítané, kde majú udrieť na psychiku dieťaťa. Aj nekomerčné majú svoje stereotypné charaktery a situácie. Dieťa predsa musí spoznať svojich hrdinov, identifikovať sa s nimi. Ale tá nadvláda kalkulácie tam nie je.“
Ak z príbehov vykostíme všetko napínavé a vzrušujúce, čo robí najmä komerčné programy pre deti lákavými, budú ich ešte zaujímať?
„Nie, nemajú ich prečo. Deti potrebujú dynamiku. Neuchránite ich pred násilím tým, že im zakážete sa na takéto programy pozerať.“
ANDREA PUKOVÁ
