Alžírske prezidentské referendum o národnom zmierení bolo nesporným úspechom, uznávajú takmer jednoznačne nielen alžírske, ale predovšetkým francúzske politické denníky. Alžírski voliči mali odpovedať áno alebo nie len na jedinú otázku: „Ste za politiku národného zmierenia?“ Vari všetky francúzske politické komentáre o referende sa zhodujú v tom, že vôbec nešlo o jeho výsledok - ten bol jasný už vopred (áno bolo začiarknuté na viac než 98 percentách odovzdaných hlasovacích lístkov) - ale o počet voličov. Bolo ich viac než 85 percent.
Paríž, kde, samozrejme, všetci už len z historických dôvodov podrobne sledujú udalosti v tejto bývalej francúzskej kolónii, konštatuje, že referendum prinieslo prezidentovi Abdulazízovi Buteflikovi, ktorého zvolenie nebolo veľmi demokratické, novú legitimitu. Odobrilo jeho návrh urobiť aspoň politickú bodku za násilnosťami domácich politických dejín a nechať ich prakticky bez trestu. Veď alžírski občania tým, že odpovedali áno na položenú otázku o národnom zmierení, by vlastne mali zabudnúť aj na to, že alžírsky demokratický proces v roku 1992 násilne zastavil práve zásah alžírskej armády, ktorá prerušila vtedajšie parlamentné voľby. V nich bolo víťazstvo dodnes zakázaných islamistov úplne neodvratné. Alžírska demokracia pod armádnym dohľadom nebola schopná udržať vo svojej krajine sociálny mier (občianska vojna trvá dodnes a má viac než 100 000 hlavne civilných obetí). Konflikt medzi islamom a alžírskou štátnou mocou priniesol i Francúzsku za posledné desaťročia niekoľko teroristických atentátov. A tým sa dostávame k politickému jadru alžírskeho prezidentského referenda, ktoré pritom, aspoň podľa slov alžírskej domácej demokratickej opozície, nemalo príliš veľký význam z právneho hľadiska. Z čisto praktického hľadiska išlo len o potvrdenie predchádzajúcej prezidentskej amnestie, ktorú dokonca schválil aj alžírsky parlament. Vďaka nej sa už mesiac pred referendom dostali z väzníc na slobodu desaťtisíce alžírskych islamistov, ktorí „nemali na svojich rukách krv nevinných civilných obetí“.
Deväťdesiatosem percent kladných odpovedí za sebou necháva i nepríjemné politické otázniky. Nehovorí totiž ani o vine, ani o treste. Rodiny desiatok tisíc civilných obetí alžírskeho islamistického násilia sa jednoducho musia zmieriť s tým, že vinníci sa vyhnú súdom i trestom, a rovnako pokojní môžu ostať i príslušníci alžírskych bezpečnostných zborov - aj ich násilie predsa odpúšťa kladná odpoveď. A to je pravdepodobne i jedným z dôvodov, prečo niekoľko francúzskych komentárov porovnáva vo svojich úvahách nádeje prezidenta Butefliku doviesť alžírske demokratické reformy až do konca so snahami komunistického reformátora v Československu Alexandra Dubčeka v roku 1968. Veď i on sa chcel, tak ako dnes Buteflika, zbaviť predovšetkým skorumpovaného straníckeho aparátu. Niektorí francúzski komentátori sa dokonca obávajú, že by nádeje alžírskej jesene mohli dopadnúť rovnako zle ako Pražská jar Alexandra Dubčeka v roku 1968. Obľuba Butefliku je porovnateľná s ľudovou podporou Alexandra Dubčeka v januári roku 1968 a Paríž sa pýta, či na druhom brehu Stredozemného mora v dnešných časoch môže dopadnúť pokus o zmierenie inak, ako to bolo pred tridsiatimi rokmi v strednej Európe.
ADOLF BAŠTA, Paríž
(Autor je stálym spolupracovníkom SME)
