týmto umeleckým druhom zodpovedajú. Špecifickým rysom diel týchto umeleckých druhov je, že ako hmotný objekt trvajú. Objektovosť diela a jeho obsah sú pritom vždy totožné, hoci materiálovo a tvarovo nemenné dielo je nositeľom obsahu, ktorý je historicky premenný a je podmieňovaný vo svojich významoch, hodnotách, spoločenských funkciách dobovými umeleckými hľadiskami.“ Toľko vymedzenie z výkladového slovníka výtvarného umenia, zostaveného českým umenovedcom J. Balekom. Súčasný anglický sochár Robert Smithson je stručnejší. Podľa neho umelecké dielo plynie v čase a aj keď je zakotvené v súčasnosti, nesie v sebe gény z minulosti a odovzdáva ich budúcnosti. Pre umenie ostatného milénia to platilo viac ako kedykoľvek predtým. I keď je výsostne intímnou záležitosťou svojho tvorcu, vždy viac-menej sledovalo rytmus svojej doby. Nový pohľad na svet sa odrážal v inakšom duchovnom postoji umelca. Napriek tomu, že výtvarné umenie veľakrát slúžilo svojim donátorom (či už išlo o cirkev alebo svetských mecenášov, alebo v súčasnom slovníku - sponzorov), do šaldovského „hájemství zraků“ mali prístup len vyvolení. To, čo sa dialo vo svete farieb, svetla, hmoty, ale i vnútorných neistôt, pochybností, dezilúzií či vášní a hriechov, zostalo len pre mágov, ktorí žili pre nesmrteľnosť. „Dielo, ktoré človek vytvára, nie je nič iného než forma denníka,“ tvrdil Pablo Picasso, ktorý sa veľmi rezolútne vyslovil aj k jeho leitmotívu. „Všetci vieme, že umenie nie je pravda. Umenie je lož, ktorá nás učí chápať pravdu či aspoň pravdu, ktorú môžeme ako ľudia pochopiť. Umelec musí vedieť, ako presvedčiť ostatných o pravdepodobnosti svojich lží.“ Čo sú to za klamstvá skryté v tajomnom úsmeve Mony Lisy, dramaticky krásnej Piety či apokalyptického obrazu Guernica? Slovami Vincenta van Gogha sú to túžby ľudskej duše po kráse, bolesti a vznešenosti.
PRÍBEH UMENIA JE INTÍMNOU
ZÁLEŽITOSŤOU KAŽDÉHO ČLOVEKA
Príbeh umenia je starý ako ľudstvo samo, píše vo svojom slávnom kunsthistorickom bestselleri Príbeh umenia (neuveriteľných tridsať vydaní v rôznych jazykových mutáciách!) viedenský umenovedec E. H. Gombrich, ktorého kniha je cenená ako najlepší dosiaľ napísaný úvod do dejín výtvarného umenia. „S ním vzniklo a s ním aj zanikne, no medzi týmito bodmi má niekoľko pôvabných zákutí.“ Čo je však krajšie či nebodaj lepšie? Van Goghove Slnečnice alebo Botticelliho Venuša? Picassove Avignonské slečny alebo Rembrandtov Návrat strateného syna? Zdá sa, že objektivizujúce kritériá zlyhávajú, lebo jedinečnosť umenia, a teda aj jeho vnímanie je intímnou záležitosťou každého človeka. „Keby som mal povedať, čo je z mojej tvorby najlepšie, tak neviem,“ vyznal sa raz otec impresionizmu Claude Monet. „Vedel by som iba povedať, k čomu mám blízky vťah a čo sa mi podarilo.“ Zdá sa, že to vedia vycítiť aj samotní diváci, i keď občas nemožno vylúčiť poplatnosť módnym trendom. Davy pred výstavami impresionistov a astronomické sumy ponúkané za ich „majsterštyky“ na dražbách sú len príznačnou črtou z konca 20. storočia, keď ľudia potrebujú prítomnosť trvácich hodnôt. Ostatne, z výtvarného umenia sa stal v poslednom období veľmi cenený tovar, čo však latentne existovalo počas celého milénia. „Aj tak si ma nekúpia!“ vykríkol raz rebel na španielskom kráľovskom dvore Francisco Goya, čím chcel okrem iného pripomenúť, že majstri vždy rozoznávali umeleckú prestíž od spoločenskej etablovanosti. Samozrejme, boli i géniovia, ktorých docenilo až obdobie nasledujúce (Rembrandt, van Gogh), tvorcovia, ktorí za krátky čas svojho života vedeli vytvoriť monumentálne dielo (van Gogh, Raffael, Toulouse-Lautrec), no i umelci, ktorí tak učinili počas svojej dlhovekosti (Michelangelo, Picasso). „Každý by chcel rozumieť umeniu,“ rozohňuje sa Picasso. „Prečo sa nikto nepokúsi rozumieť spevu vtáka? Ľudia si však myslia, že musia obrazu rozumieť. Keby už raz pochopili, že umelec tvorí, pretože musí tvoriť…“ I preto sa príbeh umenia neskončí ani záverom druhého milénia po Kristovi.
MODERNÉ UMENIE NEOPAKUJE
VIDITEĽNÉ, ALE ROBÍ VIDITEĽNÝM
S koncom secesie ako posledného slohu z prelomu storočí a nástupom avantgárd sa začína hektická mozaika rôznych manifestov a smerov, ktorá do análov ľudských dejín tvorivosti vošla ako moderné umenie. Umenie sa rozchádza s realitou, vzniká autonómny obrazový svet, ktorý sa pre diváka stáva obtiažnejším pri jeho interpretácii. Slovami jedného z bardov umenia 20. storočia Paula Kleea - umenie neopakuje viditeľné, ale robí viditeľným. Možno aj preto sa umelci čoraz viac verbálne vyslovujú k svojmu umeniu, pričom navzájom ich spája tá neviditeľná frekvencia, v ktorej sa nachádza dotyk večnosti. Paul Gauguin: „Z evokujúcej sily farebných foriem pramení obsah.“ Emil Nolde: „Nie sú sny ako tóny a tóny ako farby a farby ako hudba?“ Vasilij Kandinskij: „Farba je klávesa. Oko je úderné kladivko. Duša je klavír s mnohými strunami. Umelec je ruka, ktorá úderom na túto alebo onú klávesu spôsobí vibráciu duše.“ A. Javlensky: „Umelec netvorí to, čo je v prírode, ani to, čo by v prírode mohlo byť. Príroda mu slúži len ako kľúč k veľkolepému organu, ktorý, obrazne povedané, je v jeho duši.“ Druhá polovica moderného storočia sa začína napĺňať Braquovým odkazom, že v umení sa stáva udalosťou to, čo je nepredvídateľné. Tradičné výtvarné disciplíny sa začínajú stierať a navzájom prestupovať, pričom do nich začínajú intenzívne prúdiť inšpirácie z ostatných druhov umenia (hudba, divadlo, film, fotografia). Postmoderna dokonca vyhlasuje anything goes! - všetko je možné. To prinieslo relativizáciu pojmu umenie, ale aj jeho nové vymedzenie. Súčasné umenie, tak ako ho napríklad ukázalo posledné benátske bienále, je umením prchavým, znepokojujúcim, ba až odpudzujúcim, ale i rafinovane poetickým. Zároveň sa nezabúda na princíp retro, čo popri existencii tradície vyvoláva pre nezainteresovaného neprehľadnú skrumáž umeleckých experimentov. I tu však platí Matissova sentencia, že „o výraz ľudskosti sa netreba starať. Buď sa jej zmocníme, alebo nie. Ak áno, naplnia dielo tak či tak“. Snaha o napĺňanie ľudskosti je blízka i pre slovenský príspevok do fragmentárneho sveta moderného umenia, i keď až na malé výnimky nemožno tvrdiť, žeby sme výrazne zasiahli do určujúcich pohybov na európskej výtvarnej scéne. Samozrejme, nemožno zabúdať na nepriazeň politickej situácie, ktorá nepriala slobodnému rozvoju domácej scény, a brzdila i v komunikácii s okolitým svetom. Náš príspevok bol zväčša komorným príbehom, ktorý však obohacoval pôdorys európskeho výtvarného diania.
ĽUDO PETRÁNSKY ml.
(Pozri aj 2. stranu Magazínu SME)
